Celá Biblia hovorí a sníva o sile, no pritom súčasne zvestuje definitívny pád násilníkov a povýšenie maličkých. Tento paradox sa rozvíja až do ohlasovania kríža, kde zdanlivá „Božia slabosť“ sa vyhlasuje za silnejšiu ako ľudia ( 1 Kor 1.25 ). Svätý Pavol apoštol charakterizuje Božiu metódu slovami „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ ( 1 Kor 1,27 ). Týmito slovami Pavol nechce , ako neskoršie islam, vyvýšiť nejakú Božiu moc ponad ničotu smrteľníkov; on stavia silu, ktorú človek nachádza v Bohu, oproti bezmocnosti, v ktorej človek zostáva bez Boha; s Bohom bude jeden človek víťazne bojovať proti tisícom ( Joz 23,10; Lv 26,8 ); bez Boha ľudia budú utekať pred šuchotom suchého lístia ( Lv 26,36 ). S Bohom vykonáme hrdinské činy, ospevuje žalmista ( Ž 60,14 ). Všetko môžem v Tom, ktorý ma posilňuje, volá Pavol (Flp 4,13). Pre vstup do Božieho Kráľovstva je takisto potrebná sila, ba i násilie ( Lk 16,16 ). „Oduševnení mocnou energiou skrze silu jeho slávy získate dokonalú stálosť a vytrvalosť“ ( Kol 1,11 ). Aj sila potrebná kresťanovi sa ukazuje ako životný potenciál a ako víťazný zápas. Táto sila je účasťou na sile samého vzkrieseného Krista, ktorý sedí po pravici Otca ( Ef 1,19n ), a robí z kresťana víťaza nad svetom ( 1 Jn 5,5 ), dáva mu prevahu nad všetkou mocou zla ( Mk 16,17n ), najprv v sebe samom ( 1 Jn 2,14; 5,18; na čo Starý zákon vôbec neupozornil) a potom okolo seba. Duch Pánov je aj pre nás moc vzkriesenia ( Flp 3,10n ), posilňuje v nás vnútorného človeka ( Ef 3,16 ) a umožňuje nám, aby sme cez našu plnosť vstúpili do samej plnosti Boha.
Človek sám nevlastní v sebe silu, ktorá by mu mohla dať spásu: „Kráľ sa nezachráni veľkou silou …“ ( Ž 33,16n ). Toto priznanie bezmocnosti je určite spoločnou črtou každej modlitby. Či ide o silu alebo iné dary Jahveho, Izrael dospel k tomu, že zabudol na ich pôvod, celkom si ich privlastnil a robí sa nezávislým od Toho, od ktorého všetko prijal: „Chráň sa povedať: moja sila a moc môjho ramena mi získali túto vládu“ ( Dt 8,17 ). Jahve aby dal jasne na vedomie, že len v ňom a skrze neho možno byť silným, volí si ľudí skromného zovňajšku, ale ktorí majú spoľahlivé srdce ( 1 Sam 16,7 ) a dáva im prednosť pred ľuďmi, ktorí ako Šaul o hlavu prevyšujú všetkých ostatných ( 1Sam 10,23). Chce konať so stále skromnejšími ľudskými prostredníkmi. Pavlovi zjavuje, že mu stačí Pánova milosť, lebo jeho sila sa rozvíja v slabosti ( 2 Kor 12,9 ). Boh svoju slávu nachádza v povýšení svojho služobníka, ktorý odmietnutý spoločnosťou, nechce sa brániť svojimi vlastnými silami a očakáva spásu iba od Boha. Boh zjavuje svoju slávu v plnosti v zmŕtvychvstaní ukrižovaného Ježiša. Kresťanská poníženosť neobmedzuje sa na pocit slabosti tvora alebo hriešnika, ale súčasne si uvedomuje silu, ktorá celkom pochádza z Boha. „Tento poklad nosíme v hlinených nádobách, aby bolo zjavné, že táto nesmierna moc patrí Bohu a nepochádza z nás“ ( 2 Kor 4,7 ). Z uvedeného vyplýva, že sila je darom Boha, teda darom Ducha Svätého . Čo rozumieme pod týmto slovom? V Starom zákone pod týmto pojmom sa rozumela udatnosť, úsilie, ktoré zahrňuje celú schopnosť človeka. Ďalej týmto slovom sa označuje moc, nadvláda. Rovnako sa týmto slovom rozumie zdatnosť človeka, rovnako Božia pomoc. V Starom zákone sa stretávame s takým výrokom ako, že Boh svojou silou vyviedol Izraela z Egypta (Ex 13,3; 15,6; 32,11; atď.). Boh svojou silou udržuje svet, svojou silou ho stvoril, nikto nie je tak silný ako Boh. Archa je symbolom Božej sily.
Pán Boh sa ustavične oblieka v silu, opasuje sa silou a láme silu tých, ktorí sa vychvaľujú svojou vlastnou silou ( Jer 49,35; atď. ). Ináč vo filozofii sa pojmom sila zaoberal už Aristoteles, ktorý konštatoval, že všetky zmeny musia mať nejakú príčinu a túto príčinu stotožnil so silou. Pohyb, ktorý sa prejavuje v zmene, je proporcionálny množstvu sily, ktorou bol vyvolaný.
Výraz „hájil“ v Starom zákone obvykle zahrňuje morálnu hodnotu ako to vidíme v Knihe Rút: „A teraz dcéra moja, maj odvahu! Čo si len vyslovíš, chcem ti urobiť. Všetok ľud môjho mesta pozná ťa ako čnostnú ženu“ (Rút 3,11). V zmysle užitočnosti je tento dar prezentovaný v knihe Prísloví „Spôsobná manželka je vencom svojho manžela, nehanebnica je však ako hniloba, čo sa mu vŕta do kostí“ (Prís 12,4). Alebo, „Ach, ktože nájde ženu dobrú? Jej cena je nad perly“ (Prís 41,10 ).
V Novom zákone grécke slovo „areté“ znamená výtečnosť osoby alebo veci. Homér užíva slová menovite v charakterizovaní ľudských vzťahov, najmä pokiaľ ide o ich kvality. Rovnako ekvivalent „hodnôt“ v zmysle velebnosť, česť, chválihodnosť, ako to môžeme čítať v Izaiášovi: „Nech vzdávajú česť Pánovi a slávu jeho nech hlásia ostrovom!“ (Iz 42,12). Alebo, „Ľud, ktorý som si utvoril, nech rozhlasuje chválu moju“ (Iz 43,21). Alebo ako píše svätý Peter vo svojom prvom liste v hlave 2. a verši 9.: „…vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“.
V zmysle slova „dynamis“ – sila , moc sa stretneme v Novom zákone u Marka ( 5,30 ): „Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Alebo u Lukáša ( 6,19 ) čítame: „A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých.“ Výraz sila objavuje sa v súvislosti s uzdravujúcou mocou nášho Pána. Výraz je obvykle prekladaný ako „sila“ ako napríklad v /2 Kor 12,9/; alebo /Hebr 11,11/: „…ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila“ (2 Kor 12,9). Alebo, „… vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 11,11).
Kant rozlišuje medzi hybnou silou (mechanickou) a tvorivou silou. Túto tvorivú silu stotožňuje s organickou silou, ktorej prislúcha schopnosť produkcie a reprodukcie. Podľa Nietzscheho je sila ako vôľa k moci základným princípom živého. Má tým na mysli ustavične negujúci vzťah, t.j. prekonávanie jednej sily druhou. Toto úsilie chápe ako výraz vôle zmocniť sa niečoho, prekonať niečo, teda dostať sa vôlou k moci.
Z uvedeného vidíme a zároveň vieme o akú silu máme prosiť Svätého Ducha , t.j. dostať sa silou vôle k moci nad sebou, nad svojimi vášňami a charakterovými nedostatkami, aby sme mohli ich odstrániť a spojiť sa so sviatostným Kristom.
Človek sám nevlastní v sebe silu, ktorá by mu mohla dať spásu: „Kráľ sa nezachráni veľkou silou …“ ( Ž 33,16n ). Toto priznanie bezmocnosti je určite spoločnou črtou každej modlitby. Či ide o silu alebo iné dary Jahveho, Izrael dospel k tomu, že zabudol na ich pôvod, celkom si ich privlastnil a robí sa nezávislým od Toho, od ktorého všetko prijal: „Chráň sa povedať: moja sila a moc môjho ramena mi získali túto vládu“ ( Dt 8,17 ). Jahve aby dal jasne na vedomie, že len v ňom a skrze neho možno byť silným, volí si ľudí skromného zovňajšku, ale ktorí majú spoľahlivé srdce ( 1 Sam 16,7 ) a dáva im prednosť pred ľuďmi, ktorí ako Šaul o hlavu prevyšujú všetkých ostatných ( 1Sam 10,23). Chce konať so stále skromnejšími ľudskými prostredníkmi. Pavlovi zjavuje, že mu stačí Pánova milosť, lebo jeho sila sa rozvíja v slabosti ( 2 Kor 12,9 ). Boh svoju slávu nachádza v povýšení svojho služobníka, ktorý odmietnutý spoločnosťou, nechce sa brániť svojimi vlastnými silami a očakáva spásu iba od Boha. Boh zjavuje svoju slávu v plnosti v zmŕtvychvstaní ukrižovaného Ježiša. Kresťanská poníženosť neobmedzuje sa na pocit slabosti tvora alebo hriešnika, ale súčasne si uvedomuje silu, ktorá celkom pochádza z Boha. „Tento poklad nosíme v hlinených nádobách, aby bolo zjavné, že táto nesmierna moc patrí Bohu a nepochádza z nás“ ( 2 Kor 4,7 ). Z uvedeného vyplýva, že sila je darom Boha, teda darom Ducha Svätého . Čo rozumieme pod týmto slovom? V Starom zákone pod týmto pojmom sa rozumela udatnosť, úsilie, ktoré zahrňuje celú schopnosť človeka. Ďalej týmto slovom sa označuje moc, nadvláda. Rovnako sa týmto slovom rozumie zdatnosť človeka, rovnako Božia pomoc. V Starom zákone sa stretávame s takým výrokom ako, že Boh svojou silou vyviedol Izraela z Egypta (Ex 13,3; 15,6; 32,11; atď.). Boh svojou silou udržuje svet, svojou silou ho stvoril, nikto nie je tak silný ako Boh. Archa je symbolom Božej sily.
Pán Boh sa ustavične oblieka v silu, opasuje sa silou a láme silu tých, ktorí sa vychvaľujú svojou vlastnou silou ( Jer 49,35; atď. ). Ináč vo filozofii sa pojmom sila zaoberal už Aristoteles, ktorý konštatoval, že všetky zmeny musia mať nejakú príčinu a túto príčinu stotožnil so silou. Pohyb, ktorý sa prejavuje v zmene, je proporcionálny množstvu sily, ktorou bol vyvolaný.
Výraz „hájil“ v Starom zákone obvykle zahrňuje morálnu hodnotu ako to vidíme v Knihe Rút: „A teraz dcéra moja, maj odvahu! Čo si len vyslovíš, chcem ti urobiť. Všetok ľud môjho mesta pozná ťa ako čnostnú ženu“ (Rút 3,11). V zmysle užitočnosti je tento dar prezentovaný v knihe Prísloví „Spôsobná manželka je vencom svojho manžela, nehanebnica je však ako hniloba, čo sa mu vŕta do kostí“ (Prís 12,4). Alebo, „Ach, ktože nájde ženu dobrú? Jej cena je nad perly“ (Prís 41,10 ).
V Novom zákone grécke slovo „areté“ znamená výtečnosť osoby alebo veci. Homér užíva slová menovite v charakterizovaní ľudských vzťahov, najmä pokiaľ ide o ich kvality. Rovnako ekvivalent „hodnôt“ v zmysle velebnosť, česť, chválihodnosť, ako to môžeme čítať v Izaiášovi: „Nech vzdávajú česť Pánovi a slávu jeho nech hlásia ostrovom!“ (Iz 42,12). Alebo, „Ľud, ktorý som si utvoril, nech rozhlasuje chválu moju“ (Iz 43,21). Alebo ako píše svätý Peter vo svojom prvom liste v hlave 2. a verši 9.: „…vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“.
V zmysle slova „dynamis“ – sila , moc sa stretneme v Novom zákone u Marka ( 5,30 ): „Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Alebo u Lukáša ( 6,19 ) čítame: „A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých.“ Výraz sila objavuje sa v súvislosti s uzdravujúcou mocou nášho Pána. Výraz je obvykle prekladaný ako „sila“ ako napríklad v /2 Kor 12,9/; alebo /Hebr 11,11/: „…ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila“ (2 Kor 12,9). Alebo, „… vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 11,11).
Kant rozlišuje medzi hybnou silou (mechanickou) a tvorivou silou. Túto tvorivú silu stotožňuje s organickou silou, ktorej prislúcha schopnosť produkcie a reprodukcie. Podľa Nietzscheho je sila ako vôľa k moci základným princípom živého. Má tým na mysli ustavične negujúci vzťah, t.j. prekonávanie jednej sily druhou. Toto úsilie chápe ako výraz vôle zmocniť sa niečoho, prekonať niečo, teda dostať sa vôlou k moci.
Z uvedeného vidíme a zároveň vieme o akú silu máme prosiť Svätého Ducha , t.j. dostať sa silou vôle k moci nad sebou, nad svojimi vášňami a charakterovými nedostatkami, aby sme mohli ich odstrániť a spojiť sa so sviatostným Kristom.