Homília otca arcibiskupa Mons. Bernarda Bobera.

15. výročie zriadenia Košického apoštolského exarchátu a 

20. výročie biskupskej vysviacky preosvieteného

vladyku Milana Chautura.

Košice – gréckokatolícka katedrála 4. marca 2012

Drahí spolubratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe, rehoľníci, ctihodné rehoľné sestry, bohoslovci, predstavitelia štátnej správy a samosprávy, drahí bratia a sestry v Kristovi!

V období Veľkého pôstu sa snažíme prežívať akési stíšenie a okrem toho doslova vyhľadávame dotyk Božieho milosrdenstva. Sv. Otec, ako náš Najvyšší pastier a učiteľ na tejto zemi, ide nám vzorom a ako prvý z nás si vykonal duchovné cvičenia spolu so svojimi spolupracovníkmi. Aj my, biskupi Slovenska, sa o pár dní stíšime na duchovných cvičeniach, kde sa budeme snažiť načerpať nové sily pre dušu a zároveň posilniť svoju dôveru v Božie sprevádzanie. Každý z nás rozličným spôsobom potrebuje uzdravenie. Uzdravujúca sila lásky, čo vychádza priamo od Ježiša, sa naplno prejavuje na ochrnutom človeku, keď Boh uzdravuje celú jeho bytosť – aj dušu, aj telo. V tejto stati z evanjelia, ktorá sa v dnešnú druhú nedeľu Veľkého pôstu číta v cirkvi byzantského rítu, je zjavné, že každé uzdravenie je darom zhora. Vzpriamiť sa, narovnať to čo bolo zohnuté a ubolené, to nedokážeme len tak, sami od seba. Boží zásah je v podobných chvíľach nevyhnutný!

Aj Gréckokatolícka cirkev bola po mnohých rokoch neslobody doslova vzkriesená Božou silou a bola jej prinavrátená nová pružnosť a životaschopnosť. Bola uzdravená z dlhoročného ochrnutia, ktoré si nespôsobila sama.

Po rokoch obrody je ale potrebné dívať sa hlavne dopredu. S pohľadom pokory je nevyhnutné vnímať aj najnovšie informácie o poklese záujmu či dôvery voči verejným inštitúciám a aj voči Cirkvi. Niektoré hlasy hovoria o spochybnení duchovných potrieb či hodnôt a dokonca o zbytočnosti samotnej Cirkvi. Tu sa znova presviedčame o tom, že uzdravenie a pomoc zo strany Boha potrebujeme v každom čase. Aj aktuálna nelichotivá situácia sa preto dá vnímať ako nová etapa obrody, v ktorej sa znovu môže prejať Božia sila. Je to zároveň aj výzva novej evanjelizácie pristupovať zodpovednejšie k veriacim i k tým čo sa od spoločenstva veriacich vzdiali.

Aj dnešný deň, keď sa schádzame – tu, v gréckokatolíckej katedrále v Košiciach, sa má stať akousi pripomienkou a svedectvom toho, že Boh nás neustále sprevádza. On je verný a neopúšťa svoj ľud, On ho obnovuje. Sme mu preto vďační za jeho verné sprevádzanie. Vždy si preto pripomíname veľké chvíle radosti a šťastia, keď sa nás sám Boh ujal a spomíname si vždy na to, ako nám vtedy horelo srdce, keď sa Jeho požehnanie vylialo na naše spoločenstvá. Dnes nám preto nadišla chvíľa prejaviť vďačnosť Pánu Bohu za dve jubileá.

Pripomíname si 20. výročie biskupskej vysviacky preosvieteného vladyku Milana Chautura, ktorý prijal biskupskú chirotóniu 29. februára 1992 v Prešove.

Dnes si zároveň pripomíname aj 15. výročie zriadenia Košického apoštolského exarchátu pre katolíkov byzantského obradu. Dňa 21. februára 1997 boli zverejnené dekréty Kongregácie pre východné cirkvi. Tie oznámili, že blahoslavený pápež Ján Pavol II. bulou Ecclesiales communitates zriadil nový cirkevnoprávny subjekt – Košický apoštolský exarchát. Tento nový subjekt bol v zmysle dekrétu priamo podriadený Svätej stolici v Ríme. Práve vladyka Milan bol vtedy po päťročnom pôsobení v službe pomocného prešovského biskupa vymenovaný za prvého apoštolského exarchu v Košiciach.

Hovorí sa, že keď si otec rodiny pripomína nejaké jubileum, vtedy spolu s ním slávi celá rodina. Členovia rodiny a otec sú totiž úzko zjednotení. Vo vzťahu k vladykovi Milanovi to dnes platí dvojnásobne a obojstranne. Rodinou biskupa je totiž jeho diecéza, ktorá sa tu schádza vo veľkej vďačnosti z mesta i z celého kraja a uvedomuje si, že jeho biskupskou vysviackou Božia prozreteľnosť započala cestu k vzniku košického exarchátu a neskôr i eparchie.

Drahý jubilant, so všetkou pokorou i vďačnosťou sa odvážim tvrdiť, že dnešné slávenie oboch výročí začal Boh pri Tebe samom. Keď si pred dvadsiatimi rokmi prijal biskupské svätenie, nikto ani len netušil, čo všetko Ťa na Tvojej ceste postretne. Mal si vtedy na začiatku len veľkú a silnú dôveru, že Ježiš Kristus ťa vo svojej veľkej láske bude viesť a sprevádzať. Tvoje skúsenosti na jednotlivých zastaveniach životnej cesty Ťa vždy znova a znova posilňovali v tejto dôvere. Pán je s Tebou! A bol s Tebou vždy, v radostných i ťažkých chvíľach príkorí a prekážok, ktoré Ťa nakoniec ešte viac posunuli dopredu – bližšie k Bohu. Ty si zostal verný, lebo si sa presvedčil o vernosti Pána, ktorému si uveril.

V Cirkvi jestvuje totiž iba jeden jediný dôvod na oslavu rôznych jubileí: Pánova vernosť a uzdravujúca sila. On neopúšťa svojich verných a práve v našom vysilení sa naplno prejavuje Jeho sila. Iba v Ňom sa môžeme chváliť, ako to opisuje sv. Pavol.

Milí kňazi, drahí veriaci, Váš otec – vladyka Milan, ktorého už roky dobre poznám, pochádza z Novej Poľany. Študoval na Gymnáziu v Snine, ale kvôli športu a zvlášť kvôli futbalu, ktorý dodnes neopustil, dokončieval svoje štúdiá v Humennom. Osobne si spomínam na jeho študentské časy, keď som začínal ako kaplán v Snine. Duchovný otec Ištvaník z Kolnice mi raz prišiel predstaviť svojho nového bohoslovca. Poprosil ma vtedy pre neho o reverendu z mojich študentských čias, tak som mu ju dal. To bol môj prvý kontakt s Milanom. Vtedy dostal moju reverendu, dnes má moju dôveru a priateľstvo.

Ako mladého kňaza ho charakterizovala usilovná práca s mládežou, preto bol počas totality viackrát prekladaný. Bol tajným rehoľníkom – redemptoristom, čo vyšlo najavo až v 90-tom roku. Veľmi mladý bol menovaný za provinciála a takisto v mladučkom veku sa stal pomocným biskupom v Prešove. Päťročné pôsobenie v úrade pomocného biskupa bolo pre jeho mladícky zápal, horlivosť a aktívnosť veľkou skúškou. Aj keď pociťoval brzdiace sily – napriek ľudským prekážkam, v synovskej dôvere v Božiu pomoc, prekonal všetky životné skúšky a po menovaní za exarchu v Košiciach, naplno začal využívať svoje organizačné i pastoračné schopnosti.

V krátkom čase vytvoril všetky potrebné štruktúry exarchátu. Blízko pri katedrále vybudoval aj kúriu – teda centrum a sídlo svojho úradu. Vystaval ju doslova na zelenej lúke. Začínal od nuly. Patrónmi exarchátu sa stali sv. slovanskí apoštoli Cyril a Metod. V roku 2008 bol vladyka Milan Svätým Otcom Benediktom XVI. vymenovaný za košického eparchiálneho biskupa.

Je skutočným otcom svojej duchovnej rodiny – svojej eparchie, vedie a dvíha ju k vyšším métam, spolu s ním povstala a spolu s ním napreduje. Svoju duchovnú rodinu si stráži a opatruje. V miere, v akej horí za Krista, môžu jeho ohňom zahorieť aj iní.

Okrem toho je aj silným lokalpatriotom. Aj keď jeho rodná obec v skutočnosti už nejestvuje, pretože musela ustúpiť vodnému dielu Stariná, jeho srdce neustúpilo, a neodlúčilo sa od malebného prostredia Polonín a od miesta kde kedysi stál jeho rodný dom pri Ciroche. Dodnes tam trávi svoje chvíle stíšenia a oddychu spolu so svojou mamou a sestrou. Tam sa stretáva aj s bývalými rodákmi, ktorí prichádzajú aj niekoľkokrát do roka zaspomínať si na rodnej hrude na dávne časy.

K mladým má veľmi blízko práve vďaka svojmu športovému duchu. Na bicykli, pri tenise, na futbale a pri lyžovaní dokázal osloviť mnohých mladých ľudí a v nejednom srdci vzbudiť impulz k duchovnému povolaniu. Aj teraz mu mládež doslova prischla, pretože má na starosti Radu pre rodinu pri KBS a takisto aj Radu pre inštitúty zasväteného života a spoločností apoštolského života.

Pri stretnutiach so svojimi diecezánmi, zvlášť keď ide o rodiny, je doslova viditeľná jeho bezprostrednosť, ľudský záujem o mladých i starších. V napĺňaní svojho biskupského hesla Hľa matka tvoja prežíva hlbokú úctu k Panne Márii. Bohorodička je predsa pre východnú špiritualitu a byzantskú liturgiu najsilnejšou inšpiráciou k oslave Boha. Klokočov, diecézne pútnické miesto s ikonou Klokočovskej Panny Márie sa pre neho a pre celú eparchiu stal útočiskom a miestom čerpania nových síl hlavne pri formovaní srdca, mysle i vzťahov pre dobro zdravých manželstiev a rodín.

Každý biskup by sa mal podobne cítiť zodpovedný v napĺňaní príkazu samého Ježiša Krista ohlasovať a posväcovať, posilňovať bratov a sestry vo viere, či už pri vizitáciách, cez pastierske listy, v homíliách, alebo rozhovoroch a neustálej snahe o duchovný rozvoj diecézy. Len sám Pán vie, koľko sa na tomto poli už urobilo a koľko ovocia to už prinieslo.

Nakoniec je potrebné spomenúť už iba jednu vec: Každý biskup, či eparcha, doslova žije z modlitby svojich veriacich. Táto služba musí byť premodlená a nesená modlitbou. Preto sa veľa modlite za svojho otca a učiteľa. Aj zo života apoštolov sa dozvedáme, že za sv. Petra sa modlil sám Ježiš: Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera… (Lk 22, 32). A tak pri spomienke na dve významné jubileá súvisiace s Gréckokatolíckou cirkvou v Košiciach, nemôže Váš eparcha dostať krajší darček než úprimnú a vytrvalú modlitbu za neho a za eparchiu.

Nech sa tak v ustavičnej modlitbe veriacich vzmáha celá eparchia, nech má vždy dostatok horlivých a verných kňazov i osôb zasväteného života. Nech Boh požehná vzrastu zdravých rodín a utuží jednotu eparchie v jednote farností so svojim biskupom. Kiežby tu všetci – mladší i starší – našli svoje trvalé miesto a pocit domova.

Drahý náš jubilant, Tebe prajem a vyprosujem milosrdné, trpezlivé a múdre srdce. Zotrvaj v dôvere, s ktorou si nastúpil na cestu svojej biskupskej služby. Nech Ťa Pán zahrnie potrebnými milosťami, nech Ti preukáže priazeň a nech Ťa ešte dlhé roky sprevádza svojou posilou, ktorá dvíha, vzpriamuje i vždy nanovo uzdravuje. Spolu s Tvojimi veriacimi budem prosiť, aby si na príhovor Presvätej Bohorodičky Panny Márie mal vždy potrebnú silu vydávať živé svedectvo o Kristovi. Sláva Isusu Christu!