Ocitli sa staručké husle na dražbe,
zaprášené, doškriabané,
zdali sa byť celkom bezcenné.
A ležali tam, nikým nepovšimnuté.
Dražobník volal: Kto z vás má o ne záujem?
Sú za dva eure, možno i za jeden!
Vzadu vstal muž so šedivou hlavou.
Berie ich do rúk, struny ladí,
znovu ich pozerá, čistí
sláčikom struny rozohráva, hladí.
A ľúbezné tóny nesú sa v priestore.
Také iskrivé, ako zimné ráno imelie,
Také vábivé, ako dych piesne mladosti,
Keď nemluvňa sa šťastím rozihrá.
A hneď zas v hĺbke tónov srdce lká
a usedavým smútkom narieka.

Zatíchli tóny. Starec v pozadí
zas ticho sadá a skrýva si dlane.

Dražobník volá: počuli ste husle?
Nuž, teraz koľko dáte mi za ne?

Sto dolárov dám, ponúka jeden,
dám tisíc, pridáva druhý.
Tretí! Dám, dám dva tisíce,
rozhoduje sa tretí,
a štvrtý tritisíc vtláča mu do dlane.

Prečo bol odrazu ten rozdiel v cene?
Husle sú tie isté, staručké a zodrané…

To spôsobil len dotyk majstra…

Čo s tebou (brat) sestra, sa tiež raz stane,
keď dotkne sa ťa ruka tvojho Majstra.
A ovanie ťa jeho dobrota?
I ty sa rozozvučíš Majstrovými tónmi,
Svojou vlastnou symfóniou života.

Obnoviť sa! Zobrať seba samého do rúk. Dať sa do rúk svojho Boha,
Majstra Ježiša a dať sa do rúk (spovedníka, vodcu…) Tieto slová už nepatria
k básni. Odpoveď čaká na zrealizovanie.

Z kníh Ľubomíra Stančeka