.

     Nemenný postoj svätého a spravodlivého Boha k hriechu a zlu sa označuje ako jeho „hnev“. Nestačí chápať tento výraz len ako popis „nevyhnutného procesu príčiny a účinku v morálnom svete“ alebo ako alternatívne vyjadrenie dôsledkov hriechu. Ide skôr o osobnú vlastnosť, bez ktorej by Boh prestal byť plne spravodlivým a jeho láska by poklesla na úroveň sentimentality. Boží hnev i lásku musíme popisovať ľuským jazykom. Viacmenej nie je nezvládnuteľný, výbušný alebo nárazový, ako býva ľudský hnev. Je rovnako trvalým a stálym prvkom v Božej povahe ako jeho láska.
     V Biblii nie je náhodným a ľubovolným prejavom Božej nálady a vášne, ale reakciou Božej svätosti, spravodlivosti a lásky proti hriechu. Boh je svätý a čistý; musí teda reagovať na rôznu nesvätosť. Boh je spravodlivý zákonodarca, ktorý bdie nad dodržiavaním svojich ustanovení. A Boh je láska, ktorá odstraňuje všetko, čo tejto láske prekáža. Jeho hnev je prejavom jeho svätosti, spravodlivosti a lásky. Hnev Boha nie je opakom lásky, ale opakom zľutovania, milosrdenstva, ľútosti a odpustenia (Mt 23, 23; Iz 60, 10; 63, 6; Dt 13, 17; Sir 30, 8; Ex 32, 12; Ž 78, 38; 85, 3). Je to odvrátenie tváre (prítomnosti) Božej od človeka (Ž 80, 5.8), zbavenie sa Božej blízkosti, prenechanie človeka seba samému (Dt 31, 17; 2 Kr 24, 20; Jer 33, 5), takže padá do rúk nepriateľov a zlých mocí (2 Kr 13, 3; Mt 18, 34-35).
     V Starom zákone je príčinou Božieho hnevu modlárstvo (Dt 6, 14; 7, 4; 32, 21), pohrdnutie Pánovým zákonom, ktoré sa prejavuje reptaním a uctievaním modiel (Nm 11, 1); neposlušnosťou (Joz 7, 26; 2 Sam 24, 1), braním Božieho mena nadarmo (Ex 20, 7), znesväcovaním soboty (Neh 13,18), neláskavosťou k vdovám a sirotám (Ex 22, 23), jedným slovom hriechom (Iz 13, 9; Job 19, 29), na ktorý Boh musí reagovať. Lebo Boh je horlivý (Nah 1, 2 = žiarlivý na svoju svätosť; Dt 4, 24; 6, 15; Ez 5, 13; 16, 42; 23, 25; Sof 1, 18) a trestá aj náhodnú neúctu voči sebe (1 Sam 6,19-20; 2 Sam 6, 7).
     Nespravodlivosť a bezbožnosť ľudí, pre ktoré nemá žiadne ospravedlnenie, musí mať za následok prejavy Božieho hnevu v živote jedincov a národov (Rim 1, 18-32). Početné doklady tejto zákonitosti obsahuje Starý zákon, napríklad zničenie Sodomy a Gomory i pád Ninive (Dt 29, 23; Nah 1, 2-6). Než však príde „deň hnevu“, o ktorom veľmi pôsobivo hovorí kniha Zjavení a ktorý čakáme, je Boží hnev vždy miernený milosťou, predovšetkým v jednaní s jeho vyvoleným ľudom (Oz 11, 8). Lenže, keď hriešnik tieto milosti zneužíva, privoláva si „Boží hnev pre deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd“ (Rim 2, 5). Pavol bol presvedčený, že jedným z hlavných dôvodov, prečo Izrael nedokázal zastaviť proces mravného úpadku, spočíval v ich nesprávnej reakcii na Božiu zhovievavosť, ktorá veľmi často upustila od takého trestu, aký by si zaslúžili. Zneužívali „bohatsvo jeho dobroty, zhovievavosti a veľkomyseľnosti“ a nechápali, že to všetko ich malo viesť k pokániu (Rim 2, 4).
     Nevykúpení ľudia sa búrili proti Bohu, takže sa nutne stávajú predmetom jeho hnevu (Ef 2, 3) a „nádobami hnevu pripravenými k záhube“ (Rim 9, 22). Z tohto postavenia ich nezachránil ani Mojžišov zákon, pretože „zákon so sebou nesie Boží hnev“ (Rim 4, 15). Nakoľko Zákon vyžaduje dodržovanie Pánových nariadení, tresty za neposlušnosť vystavujú hriešnika ešte väčšiemu Božiemu hnevu. Je jasné, že jedine vďaka milostivému opatreniu, ktoré Pán ponúka hriešnikom v evanjeliu, sa môžu stať prijemcami milosti a Boh sa prestane na nich hnevať. Hlavnou témou Nového zákona je Božia láska k hriešnikom, vyjadrená v Kristovom živote a smrti. Táto láska sa prejavuje v tom, že Ježiš kvôli človekovi a na miesto neho vytrpel bolesti, súženia, trest a smrť, ktoré sú údelom hriešnikov vystavených Božiemu hnevu.
     Z tohto dôvodu je možné Ježiša Krista označiť ako „vysloboditeľa od prichádzajúceho hnevu“ (Sol 1, 10). Preto apoštol Pavol mohol napísať:“Tým skôr teraz, keď sme boli ospravedlnení preliatím jeho krvi, budeme skrze neho zachránení od Božieho hnevu“ (Rim 5, 9). Boží hnev viacmenej zostáva na každom, kto sa snaží zmariť Pánov vykupiteľský plán a neposlúcha Božieho Syna, ktorý jediný môže mu priniesť ospravedlnenie.
     Boh odsudzuje prudkú, násilnú reakciu človeka, namierenú voči druhému; či už ten človek je žiarlivý ako Kain (Gn 4, 5) alebo zúrivý ako Ezau (Gn 27, 44n) alebo pomstlivý, ako boli Simeon a Lévi, ktorí nadmieru kruto pomstili zneuctenie svojej sestry (Gn 49, 5nn; 34, 7-26; Jdt 9, 2); Taký hnev vedie obyčajne k vražde. Starozákonní učitelia múdrosti karhajú hlúposť prchkého človeka (Prís 29, 11), ktorý „neovláda dych svojich nozdier“, ako to obrazne vyjadruje originálny text; obdivujú však múdreho človeka, ktorý má „dlhý dych“, kým netrpezlivý človek sa prejaví „krátkym dychom“ (Prís 14, 29; 15, 18). Hnev plodí nespravodlivosť (Prís 14, 17; 29, 22; Jak 1, 19n). Ježiš sa vyslovil ešte rozhodnejšie, keď prirovnal hnev k vražde, ktorá je jeho častým dôsledkom (Mt 5, 22). Aj Pavol považuje hnev za nezlúčiteľný s láskou (1 Kor 13, 5); hnev je číre a naprosté zlo (Kol 3, 8), ktorého sa máme chrániť, najmä pre blízkosť Boha (1 Tim 2, 8; Tit 1, 7).
     Výsledkom Božieho hnevu je smrť so svojimi pomocníkmi. Dávid si mal vybrať medzi hladom, porážkou alebo morom (2 Sam 24,13nn); inde sú to rany (Nm 17, 11), malomocenstvo (Nm 12, 9n), smrť (1 Sam 6, 19). Tento hnev zostupuje na všetkých zatvrdlivých vinníkov; najprv na Izraela, lebo je najbližšie svätému Bohu (Ex 19,; 32; Dt 1, 34; Nm 25, 7-13); na celé izraelské spoločenstvo (4 Kr 23, 26; Jer 21, 5) alebo na jednotlivcov; potom zostupuje tiež na národy (1 Sam 6, 9), lebo Jahve je Bohom celej zeme (Jer 10, 10).
     Príchodom Krista sa však predsa niečo radikálne zmenilo. Ako sme to už aj povedali, od tohto „prichádzajúceho hnevu“ (Mt 3, 7) nás už neoslobodzuje Zákon ale Ježiš. Ježiš vskutku „odňal hriechy sveta“ (Jn 1, 29); Boh ho urobil za nás „hriechom“, aby sme sa my v ňom stali Božou spravodlivosťou (2 Kor 5, 21). V Ježišovi sa stretli sily lásky a svätosti takým spôsobom, že láska zostáva víťazná práve vo chvíli, keď hnev dopadá na toho, ktorý „sa stal hriechom“.
     Svätý Tomáš Akvinský definuje hriech ako pohotovosť alebo úkon neresti stojacej proti tichosti, za druhé ako žiadostivosť pomsty a za tretie ako vášeň. Ďalej považuje hriech ako horlivosť podľa rozumu a hnev ako neresť, ktorá stojí proti rozumu. Hnev zahrňuje mnoho vášní, ani nie tak ako rodu a druhu, ani ako príčiny svojho účinku, ale ako účinok svojej príčiny. Hnev podľa správneho rozumu je vášeň chválna, keďže viacmenej proti rozumu je hriech. Hnev je zložený zo smutku a žiadosti, nie ako z časti, ale ako z príčin. Hnev je hlavný hriech, nie však nenávisť. Svätý Tomáš hovorí o troch druhoch hnevu:žlčový, t.j.ostrý, zbesilosť. Ďalej hovorí o šiestich dcérach hnevu:rvačka, namrzenosť mysle, potupenie, kričanie, rozhorčenie a rúhanie. Hnev, pokiaľ znamená konanie vôle, teda rozhodovanie sa, je akoby v Bohu, nie však pokiaľ ide o hnev ako vášeň. Tomáš uvádza dvojakú príčinu hnevu:zo strany pohnútky, ako vznikanie, alebo zo strany nálady, ako nedostatok alebo nemoc. Keď dôjde k nejakému smútku prichádza hnev. Mlčiaci vyzýva k hnevu haniaceho, pretože sa zdá, že ho podceňuje. Hnev slabne ak trvá dlhšie, rovnako aj jeho príčina, lebo spomienka na bezprávie sa zdá menšia, keď je už len v spomienkach. Človek sa hnevá na neživé veci i na zvieratá v dôsledku obrazotvornosti, ktorá mu oznámi ublíženie, nie však z rozumu. Je päť znamení a účinkov hnevu:búšenie srdca, trasenie sa tela, červeňanie tváre, zdrsnenie pohľadu, skrivenie úst a myseľ nevie čo hovorí. Hnev sa kloní k dvom smerom, t.j. k pomste a škodeniu, naproti tomu láska alebo nenávisť niekedy kloní sa len jedným smerom.Najľahšie je odporovať hnevu a bojovať proti nemu na chvíľu pre jeho nápor, než proti potešeniu a dychtivostiam, lebo naopak je to pri ďalšom trvaní. Hnevu je protiľahlá nejaká neresť, lebo nezriadený nedostatok hnevu, sa neprejavuje, nakoľko je nepomenovaná.
     Záverom výrok Pána Ježiša o hneve:“No ja vám hovorím:Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá…“ (Mt 5, 22) a výrok sv.apoštola Pavla:“Veď Boh nás neurčil na hnev, ale aby sme získali spásu skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Sol 5, 9).

     Závisť je neprajný postoj vyvolaný pohľadom na výhody, z ktorých sa tešia ostatní. Odvodené je to z latinského slova „invidia“- hľadieť so zlým úmyslom. Od toho dňa počnúc Šaul na Dávida zazeral (1 Sam 18, 9). Český ekumenický preklad používa výraz žiarlivosť namiesto závisť, alebo v knihe Jób 5, 2 čítame „Pošetilca kynoží roztrpčenosť, blázna hubí zasa rozvášnenosť.“ V knihe Prísloví je toto vyjadrené: „Ľúta je zúrivosť a zaplavujúci je hnev, lež ktože zmôže žiarlivosť?“ (Prís 27, 4). Podobne môžeme čítať v Skutkoch apoštolov 7, 9 : „Praotcovia žiarlili na Jozefa a predali ho do Egypta.“ Nejde o synonymum. Žiarlivosť spôsobuje strach, že stratíme to, čo máme, ale závisť vyvoláva ľútosť, že iní majú to, čo my nemáme.
     Slovo „qin á“ vyjadruje to, že Ráchel svojej sestre závidela, že Jakubovi porodila synov (Gn 30, 1; 37, 11; Nm 25, 11). Zlo, ktoré prináša závisť popisuje kniha Prísloví.
     Podľa sv.Tomáša Akvinského závisť je smútok z cudzieho dobra, keď vidí, že sa jeho vlastné dobro zmenšuje. Ľudia závidia hlavne tie dobrá, ktoré predstavujú slávu, ktorá reprezentuje úctu a dobré meno. Závisť je protikladom lásky, skrze ktorú má duša duchovný život: „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme (1 Ján 3, 2). Podľa toho sa dajú rozoznať Božie deti od detí diablových: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata (1 Ján 3, 10). Lebo toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali. Nie ako Kain; on bol zo Zlého a zabil svojho brata. A prečo ho zabil? Preto, že jeho skutky boli zlé a bratove spravodlivé. Bratia nedivte sa, ak vás svet nenávidí.“(1 Ján 3, 11-13).
     Predmetom lásky tak aj závisti je dobro blížneho. Rozdiel je v protiidúcom pohybe, lebo láska sa raduje z dobra blížneho, naproti tomu závisť z toho istého dôvodu smúti. Z toho vyplýva, že závisť je vo svojej podstate smrteľným hriechom.
     Závisť súvisí s nechuťou, a to tak, že ako nechuť je smútok z božského, duchovného dobra, tak závisť je smútok z dobra blížneho. Nechuť je tu hlavnou neresťou, a to preto, že nechuťou je človek popudzovaný niečo robiť, buď aby utekal pred smútkom, alebo aby smútok vyhnal. Hlavné neresti sú takto spriahnuté a spojené, že vychádza jedna z druhej. Prvým potomkom pýchy je márna sláva, ktorá keď skazí znásilnenú myseľ, hneď plodí závisť. Závisťou diabla prišla na Zem smrť. Avšak je určitá závisť, ktorá sa počíta medzi najťažšie hrichy, a to vtedy keď vychádza zo „závidenia bratovej milosti pokiaľ má ľútosť zo samého vzrastu Božej milosti a nielen z dobra blížneho. Preto sa pokladá za hriech proti Svätému Duchu, pretože takýmto závidením človek, akosi závidí Svätému Duchu , ktorý je oslavovaný vo svojich dielach. Trápenie z úspechov blížneho je jedným spôsobom samotnej závisti, pokiaľ je niekto smutný pre úspechy niekoho. Zvlášť to vidieť, keď sa usiluje zabrániť týmto úspechom. Jasot v zle, alebo škodoradosť je závisť.
     Závisť je hlavná neresť a má päť dcér: nenávisť, našepkávanie, nactiutŕhanie, jasot pri protivenstvách a trápenie v úspechoch. Všeobecne hovoríme, že nenávisť vzniká zo závisti. Nenávisť je protikladom lásky, ktorou je blížny milovaný. Príčinou potešenia je láska a príčinou nenávisti je smútok. Lebo ako sme nabádaní k milovaniu tých, ktorí nás tešia, tak sme nabádaní k nenávisti tých, ktorí nás zarmucujú. Preto nenávisť je smútok z dobra blížneho, teda dobro blížneho sa nám stáva nenávideným. A tak zo závisti vzniká nenáviť.
     Toto sv.Tomáš vysvetľuje tým, že nakoľko žiadostivá sila, ako aj vnímavá sila sa obracajú k svojim úkonom v hnutiach žiadostivej mohutnosti, je akési krúženie. Teda podľa prvého postupu žiadostivého hnutia z milovania nasleduje túžba, z ktorej nasleduje potešenie, keď niekto dosiahol, po čom túžil. A nakoľko, práve to čo je potešenie z milovaného dobra, má akýsi ráz dobra, lebo vyplýva z potešenia, ktoré spôsobuje milovanie. A podľa toho, teda z toho dôvodu vyplýva, že smútok vyvoláva nenávisť. Ináč povedané, predmetom obľúbenia je dobro, ktoré plynie z Boha do tvorov, teda na prvom mieste je obľubenie Boha a potom až blížneho. Lenže nenávisť je zlá a nemá miesta u Boha, ale u jeho učeníkov. Teda Boh nie je prvý nenávidený ale blížny. Preto závisť voči blížnemu je matkou nenávisti voči blížnemu ale ona prichádza až po nenávisti voči Bohu. Ďalej nedá sa povedať, že by niečo bránilo tomu, aby niečo nevznikalo z rôznych príčin. Podľa toho nenávisť môže vzniknúť aj z hnevu aj zo závisti. Skôr vzniká zo závisti, keď sa samotné dobro blížneho stáva zarmucujúcim a v dôsledku toho nenávideným. Ale aj z hnevu vzniká nenávisť. Lebo hnevom najprv žiadame zlo pre blížneho podľa nejakej miery, pokiaľ má ráz pomsty; lenže neskoršie po dlhšom trvaní hnevu prejde sa k tomu, že človek úplne túži po zle pre blížneho, čo už patrí k pojmu nenávisti. Preto je jasné, že závisť je príčinou nenávisti formou, podľa druhu predmetu sporu a hnev sa stáva uspôsobovaním cesty k nenávisti. Závisť nebýva medzi nerovnými, ale skôr medzi tými, čo chceme dostihnúť alebo predbehnúť. K tomuto Tomáš hovorí, že ak niekto sa snaží ponížiť druhého, teda zmenšiť jeho slávu, dôledkom toho je vznik závisti voči tomu, s ktorým sa chce v sláve rovnať alebo ho dokonca predbehnúť. Toto sa deje medzi nie príliš od seba vzdialenými, lebo nikto, ledaže by malomyseľný sa nesnažil rovnať sa v sláve alebo predbehnúť toho, ktorý je slávnejší než on. Napríklad všedný človek kráľa alebo kráľ všedného človeka, ktorý ho prevyšuje. Prečo nezávidí tým, ktorí sú veľmi ďaleko či miestne alebo časovo alebo stavom, ale závidí tým, ktorí sú mu blízki, ktorých sa snaží dostihnúť alebo predbehnúť. Ak sa tak stane, že ho lebo ich predbehne v sláve, deje sa to proti ich vôli a z toho vzniká smútok. A zvlášť, ak málo chýba a zdá sa, že sa toho dá dosiahnuť, tak sa o to usiluje. Ale ak je jeho úsilie márne prichádza smútok. A tu je to, že ctižiadostivci sú viac závistliví. A podobne aj malomyselní sú závistliví, nakoľko všetko považujú za veľké prekonanie seba. V knihe Jób 5,2b čítame:blázna hubí zasa rozvášnenosť, volnejšie preložené malého zabíja závisť.
     Spomienka na minulé dobrá, pokiaľ boli majetkom, spôsobujú potešenie, ale pokiaľ sú majetkom iných vyvolávajú závisť. Závisť je protiľahlá dvom čnostiam, pretože má dva predmety: hlavný, t.j. dobro, a blížneho; prvým spôsobom je proti milosrdenstvu a druhým proti personfikácii (vyvyšovaniu, zbožťovaniu).

 Lakomec, lakomstvo sú biblické výrazy, ktoré patria nie iba do oblasti psychologickej, ale aj do etickej, ale predovšetkým do náboženskej. Je to dôsledok zvráteného vzťahu človeka k Bohu a jeho zákonu. Biblia ho stavia do spoločného radu ako žiadostivosť, cudzoložstvo, krádež a ohováranie (Ex 20, 17). Ide v podstate o silné sebazdôrazňovanie, ktoré sa môže prejaviť ako sebecká snaha a žiadosť dostať pod svoju moc osoby alebo veci. Ide o žiadostivosť, zvrátenú túžbu, smäd po vlastníctve, mať stále viac, bez ohľadu na iných, ba aj na ich škodu. Toto splýva s vlastnosťou ináč nazývanou chamtivosť, ktorá často nadobúda črty násilia, teda zúrivej žiadostivosti, čo apoštol charakterizuje slovami: „Oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu“ (Ef 4, 19). Chamtivosť sa osobitne protiví láske k blížnemu, najmä k chudobným; zameriava sa prvotne na materiálne dobrá, bohatstvo a peniaze.
     Biblia, podobne ako grécki filozofi opisuje zlá, ktoré plodia chamtivosť, lakomstvo, ktorá preniká až k jeho náboženskej povahe, keď ho situuje a posudzuje na vysokej úrovni, neprístupnej pohanstvu; podľa Biblie lakomstvo zasadzuje ranu nielen blížnemu, ale uráža Boha Zmluvy a je skutočným modlárstvom. Chamtivosť často privádza nečestného obchodníka (Sir 26, 29- 27, 2) k falšovaniu závažia, že špekuluje ako zo všetkého vytĺcť peniaze (Am 8, 5). Chamtivosť privádza boháča k tomu, že násilne vymáha výkupné, že skupuje bezohľadne majetky. Prorok Izaiáš im odkazuje: „Beda tým, čo hromadia dom na dom a pole k poľu pripájajú, takže nieto miesta viac a uprostred krajiny sami ste ubytovaní (Iz 5, 8). Alebo ako hovorí Micheáš: „Ak sa im zažiada pole, ulúpia ho, ak domy, zoberú ich; spáchajú násilie na mužovi i dome jeho, na človeku i dedičstve jeho (Mich 2, 2). O ťažkom vykorisťovaní chudobných hovorí prorok Nehemiáš: „Minulí vladári, moji predchodcovia, znamenali pre ľud veľkú ťarchu. Brali od nich na stravu a víno denne po štyridsať šeklov striebra. Ešte aj ich podriadení úradníci gniavili ľud. No ja som to nerobieval, pretože som sa bál Boha“ (Neh 5, 15). Elizeovi sa žalovala akási žena, že veriteľ prišiel vziať si jej dvoch synov za otrokov, Elizej jej pomohol tým, že zázračne rozmonožil olej a kázal ho predať a tak vykúpiť synov (4 Kr 4, 1-7). Jeremiáš hovorí : „Beda tomu, kto stavia dom svoj nespravodlivo a izby svoje neprávom, blížneho si zotročuje bezplatne, mzdu jeho mu nevydá“ (Jer 22, 13), ide o odmietanie zaslúženej mzdy. Chamtivosť sa stavia priamo proti láske k blížnemu, najmä k chudobným; preto Zákon má chrániť chudobných proti útokom chamtivosti. V knihe Exodus sa jasne hovorí: “ Nepožiadaš domu blížneho svojho, ani nepožiadaš manželku blížneho svojho, ani sluhu jeho, ani slúžku jeho, ani vola, ani osla, ani ničoho, čo blížneho tvojho je“(Ex 20, 17)! Ďalej v tejto knihe Mojžiš špecifikuje prípad zvedenia panny, keď hovorí: „Kto zvedie pannu, ktorá nebola zasnúbená a bude s ňou obcovať, zaplatiac svadobný dar, zoberie si ju za manželku. Ak však jej otec celkom odoprie mu ju dať, zaplatí toľko, koľko obnáša snubný dar za pannu (Ex 22, 17). Rovnako dáva direktívu voči chamtivcom, ktorí poškodia vdovy a siroty: „Ak im ukrivdíš a oni budú ku mne volať, ja istotne počujem ich volanie a môj hnev vzbĺkne a ja vás budem mečom zabíjať. Potom vaše ženy budú vdovami a vaše deti sirotami“ (Ex 22, 24). Ešte prísnejšie proti chamtivcovi hovorí Pán v knihe Deuteronomium: „Keď budeš od svojho blížneho požadovať, čo ti je dĺžny, nevstúpiš do jeho domu, aby si si vzal záloh, ale budeš stáť vonku a on ti vynesie, čo bude mať. Ale ak je to chudobný, záloh nesmie ostať u teba cez noc, lež ešte pred západom slnka mu ho vrátiš, aby spal vo svojom odeve a dobrorečil ti, a ty budeš mať spravodlivosť pred Pánom, svojim Bohom“ (Dt 24, 10-21). Lakomstvo je žiadostivosť tela, lebo pohŕda Bohom, hriešnik všetko chce užívať iba pre seba a mať iba zo seba to, čo v skutočnosti prichádza z Božej lásky pre jeho službu; hriešnik- chamtivec bežiaci za úbohými dobrami (Kaz 6, 2; Prís 23, 4; 28, 22) je stále nenasýtený (Prís 27, 20; Kaz 4, 8), a bude potrestaný, lebo zneuctil Boha a spôsobil trápenie blížnemu. Chamtivosť vedie k záhube tých, v ktorých býva (Prís 1, 19); zatiaľ človek, čo nenávidí chamtivosť, predlžuje svoje dni (Prís 3, 2).
     Žiadostivosť narušuje a rozkladá osobnosť človeka (Jer 6, 13; Prísl 1, 19), ale aj pospolitosť, alebo majetok, ide o lakomstvo, ktoré má zhubné následky pre dušu. Apoštol Pavol hovorí svojmu duchovnému synovi Timotejovi: „Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla aj do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia“ (1 Tim 6, 9n) a v druhom liste mu dáva poučenie, že „…v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Ľudia budú totiž sebeckí, chamtiví, chvastaví, pyšní, rúhaví, neposlušní voči rodičom, bezbožní, bezcitní, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, suroví, bez lásky k dobru, zradní, bezhlaví, nadutí, milujúci viac rozkoše ako Boha; budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať. A týchto sa chráň!“ (2 Tim 3, 1-5). Ježiš Kristus nás rovnako upozorňuje, keď hovorí: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má“(Lk 12, 15). Rovnako je nebezpečné ak niekto miluje peniaze, tomu Kristus hovorí : „Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je u ľudí vznešené, pred Bohom je ohavné“ (Lk 16, 14). Evanjelista Marek upozorňuje na nebezpečenstvá : „…potom sa vlúdia svetské strarosti, klam bohatsva a všelijaké iné žiadostivosti, slovo udusia a ostane bez úžitku“ (Mk 4, 19). Nieto sa čo diviť, že Písmo pokladá lakomstvo za neprávosť, za hriech, ktorý plodí ďalšie hriechy. Lakomstvo v akejkoľvek forme bolo zakázané. Achan bol za svätokrádežnú lakotnosť ukameňovaný (Joz 7, 16-26; Ž 10, 3; 119, 36; Prísl 28, 16; Iz 57, 17; Hab 2, 9). Ježiš odhaľuje vnútorný prameň lakomstva, keď hovorí : „Dajte si pozor a chráňte sa všetkého lakomstva!“ (Lk 12, 15). Rovnako Ježiš odmieta robiť sudcu v spore o dedičstvo (Lk 12, 14). Podobne vysvetľuje tento problém v podobenstve o bezstarostnom boháčovi, ktorý má záľubu vo svojich sýpkach, akoby mu patril zajtrajšok (Lk 12, 15-21). Teda podľa Lukáša chamtivosť a či lakomstvo pozostáva vo vôli stále rozmnožovať svoje imanie, aj na úkor druhého, a súčasne v pripútanosti, že niekto je „skúposťou“ pripútaný k vlastným dobrám (2 Kor 9, 5).
     Nový zákon dáva do jednej roviny vedľa seba smilstvo a lakomstvo (1 Kor 5, 10; 6, 9n; Kol 3, 5; Ef 5, 3; 2 Pt 2, 14; Mk 7, 21n). Svätý Pavol apoštol v liste Kolosanom v hlave 3 a verši 5 definuje lakomstvo ako službu modlám, keď hvorí: „Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo“. Lakomstvo je nezlúčiteľné s duchom biblického sebaobetovania (Jer 22, 17; Mich 2, 2; Hebr 13, 5). Lakomec nemá dedičstva v Kristovom kráľovstve (1 Kor 6, 10; Ef 5, 5).
     Podľa sv.Tomáša Akvinskeho lakomstvo je neumiernená láska k majetku. Samotné lakomstvo je vždy hriechom. Pokiaľ odporuje spravodlivosti, je celým svojim rodom ťažký hriech. Všedným môže byť len vtedy, keď sa jedná o nedokonalosť úkonu. Lakomstvo je proti Bohu, proti samému sebe a proti blížnemu. Starí ľudia sú pre vadu vo svojej prírodzenosti lakomí. Lakomstvo má dva významy; jeden širší pre akúkoľvek rozšírenú žiadostivosť mať akékoľvek stvorené dobro; druhý vlastný, pokiaľ je zvláštnym hriechom, ktorý sa týka vonkajších majetkov. Je sedem druhov lakomstva (skúposť, lakomosť, prostitúcia, úžerníctvo, lúpež, kartárstvo a nespravodlivosť). Lakomstvo je hlavnou neresťou, ktorá má sedem dcér (zrada, podvod, klamanie, krivá prísaha, vyvolávanie nepokojov, násilie a zatvrdlivosť proti milosrdenstvu). Dcéry lakomstva sa rodia predovšetkým z cieľa žiadostivosti. Lakomstvo je prepiate milovanie vlastníctva bohatstva. Tento druh lakomstva je zdrojom zatvrdlivosti proti milosrdenstvu, jeho srdce sa nikdy neobmäkčí, aby zo svojho bohatstva prispel na živobytie chudobných. Za druhé, k lakomstvu patrí prebytočné prijímanie darov. V tomto prípade je možné lakomstvo pozorovať v dvoch smeroch. Poprvé, pokiaľ je v cite, potom vzniká z lakomstva nepokoj. Podruhé, je možné ho pozorovať v účinku. Ak pre získanie cudzieho majetku používa sily, čo vedie k násiliu, inokedy k podvodu, t.j. ku klamstvu, čo vedie často ku krivoprísažníctvu, kedy sa lesť realizuje skutkom, za podvodom nasleduje zrada, ako sme to videli v prípade Judáša, ktorý z lakomstva, z túžby po peniazoch a bohatstve zradil Krista. Lakomstvo robí ľudí nenávidenými a má príčinu v prílišnej sebaláske. Lakomstvo je ťažkým hriechom ako aj márnotratnosť. Lakomstvo pokiaľ odporuje čestnosti, má opačnú neresť, a to márnotratnosť.
     Márnotratnosť je opakom lakomstva. Márnotratníctvo sa posudzuje podľa vášne získať veľa peňazí, teda nie ako majúci ich nadbytok, ale tí, ktorí majú ich nedostatok. Márnotratníci často sa nestarajú o bohatstvo, ale žijú niečomu inému. Najčastejšie sa priklonia k nemiernosti, jednak preto, že keď nadbytočne vydávajú v iných veciach, neváhajú utrácať v rozkošiach, k čomu ich vedie predovšetkým dychtivosť tela; jednak vtedy keď ich netešia dobré cnosti, potom hľadajú telesné potešenia. Mnohí márnotratníci sa stanú nezdržanlivými.