Pýcha

     Čo je to pýcha? Kto je pyšný? V malom teologickom slovníku sa hovorí: Pýcha je nezriadená túžba vyzdvihovať svoje vlastnosti nad vlastnosti iných ľudí. Prototypom pyšných ľudí boli pokrytci a farizeji, o ktorých Ježiš Kristus povedal: „Kto sa povyšuje, bude ponížený“ (Lk 18, 14). Najhlbším vyjadrením tejto nečnosti je podobenstvo o pyšnom farizejovi a kajajúcom sa mýtnikovi (Lk 18, 9-14). Moralisti zaraďujú pýchu na prvé miesto siedmich hlavných hriechov. Jej pridružené hriechy sú : predsudky, čiže preceňovanie vlastných síl; chorobná ambícia, čiže snaha získať neprimerané hodnosti; márnomyseľnosť, čiže túžba po vonkajších tituloch a hodnostiach; chvastúňstvo; pretvárka čiže predstieranie čností, ktoré človek nemá.
     Jedným zo základných rysov biblického učenia je pozornosť venovaná pýche a jej protikladu pokore. V iných náboženských, či etických systémoch nič podobného nenachádzame. Vzpurná pýcha, ktorá odmieta závislosť od Boha a podriaďovať sa mu a ktorá naopak vzdáva česť, ktorá prináleží Pánovi len človeku, predstavuje koreň a podstatu hriechu.
     So svätým Tomášom Akvinským môžeme povedať, že pýcha sa poprvýkrát prejavila vo chvíli, keď sa Lucifer v pyšnej nezávislosti na Bohu pokúsil vyvýšiť svoj trón (Iz 14, 12-14). Satan spadlý z neba (Lk 10, 18) vložil Adamovi a Eve do srdca túžbu byť ako Boh (Gn 3, 5). Od tej doby je ľudská prirodzenosť infikovaná pýchou (Rim 1, 21-23). S pýchou súvisí aj „odsúdenie diablovo“ (1Tim 3, 6). Pýcha je satanova zhubnosť a ničí ľudí. Preto ho celý Starý zákon odsudzuje, predovšetkým v žalmoch a múdroslovnej literatúre. V knihe Prísloví 8, 13 čítame, že Božej múdrosti je odporná povýšenosť a nestudnosť. Oboje sa prejavuje v pýche Moábu (Iz 16,6), Júdska (Jer 13, 19) a Izraela (Oz 5, 5), ktorú odmietajú menovite proroci. Známa „pýcha, ktorá predchádza pád“ (domýšľavosť) (Prís 16, 18) je hodná zavrhnutia a namiesto nej sa dáva prednosť poníženému duchu (Prís 16, 19). Zpupnosť (gobah) sa objavuje ako koreň ateizmu v Ž 10, 4 a spôsobila rovnako Nabuchodonozorov pád (Dan 4,30.37). Miernejší výraz zádón = drzosť, označuje Dávidovo mladistvé nadšenie (1 Sam 17, 28), o nič menej (Abd 3) sa aj ono považuje za zlo. Ďalšie varovanie pred pýchou nachádzame v neskoršej múdroslovnej literatúre napr. v Sir 10, 6-26.
     Grécke učenie bolo behom posledných štyroch storočí pred Kr. v rozpore s judaizmom, keď považovalo pýchu za cnosť a pokoru odsudzovalo. Aristotelov „vysokozmýšľajúci človek“ vedel oceniť svoje vlastné kvality, ináč by ho považovali za slaboduchého. Podobne stoický filozof hlásal vlastnú mravnú nezávislosť a rovnosť s Dieom. Nestudnosť a zpurnosť (hybris) je však zdrojom veľkého morálneho zla v gréckej tragédii.
     V Starom zákone pýchou označovali niečo čo sa vzdúva, prekypuje, v prenesenom slova zmysle všetko, čo je drzé, namyslené, naduté; v prípade človeka, ktorý sa robí väčším, významnejším než v skutočnosti je (1 Sam 17,28; Neh 9, 10; Prís 11, 2; 13, 10; 21, 24; Iz 13, 11; Jer 49, 16; 50, 31; Ez 7, 10; Dan 5, 20; Abd 3 a iné).
     Význačným rysom biblickej zbožnosti je názor o pýche ako o koreni hriechu. Neposlušnosť a pýcha, ktoré si prisvojujú slávu a česť, ktorá prináleží jedine Bohu, je podstatou hriechu. Pýcha je priamou vzburou proti Božej svätosti a jeho zvrchovanosti. Ak je pre iné hriechy nádej na odpustenie, pre pýchu odpustenie nie je. Pýcha vyvoláva Boží hnev (Prís 16, 5; Jer 50, 31; Am 6, 8), ktorého následkom je smrť (Ž 119, 21; Am 6, 8; Mal 4, 1). Pýcha bola príčinou pomätenia jazykov (Gn 11, 1-9) a Božích súdov (Iz 16, 6n; Jer 48, 29; Ez 16, 49; Za 9, 6; Ž 31, 24; Prís 15, 25; Iz 2, 12.17). Pyšní sú úhlavnými nepriateľmi zbožných (Ž 36, 12; 86, 14; 119, 51.69.85; 140, 6). Za pýchou prichádza zahanbenie (Prís 11, 2; 16, 18; 29, 23); pýchou spôsobuje človek svár (roztŕžky) (Prís 13, 10). Bláznivý, nešľachetný a pyšný sú pre starozákonnú zbožnosť rovnaké pojmy (Ž 73). Najbližšie starozákonnému pojmu pýcha majú novozákonné grécke výrazy alazón, alazoneia (chvastúň, chvastanie) ktoré pôvodne označujú povahu toho, ktorý zo seba robí viac než v skutočnosti je.
     Kresťanská etika sa vedome dištancovala od gréckeho myslenia v prospech Starého zákona. Pokora je považovaná za najväčšiu čnosť, lebo Kristus o sebe povedal: „Som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29). Napokon pýcha našla svoje miesto na zozname zlých vecí, ktoré vyvierajú z vnútra človeka (Mk 7, 22). V Márinom Magnifikate (Lk 1, 51) počujeme, že Pán poníži tých, čo pyšne zmýšľajú a povýši tých, čo sú ponížení. Jakub vo svojom liste v 4, 6 ako aj Peter v prvom liste 5, 5 citujú z knihy Prísloví 3,34, aby vynikol kontrast medzi pokornými, v ktorých má Boh zaľúbenie a pyšnými, ktorých Boh odmieta. Apoštol Pavol zaraďuje vo svojom pojednaní o skazenej pohanskej spoločnosti v liste Rimanom 1, 30 namyslených a chválenkárov do skupiny pyšných hriešnikov; podobne hovorí aj v druhom liste Timotejovi 3, 2. Vychvaľovanie sa a chvastanie označuje za zlé aj Jakub vo svojom liste 4, 16 ako aj Ján v prvom liste 2, 16. Láska v prvom liste Korinťanom 13, 4 nie je bez chvály a domýšľavosti, čím sa vyznačujú falošní učitelia v prvom liste Timotejovi 6, 4.
     Apoštol Pavol videl pýchu („vychvaľovanie sa“ znalosťou Zákona a skutky spravodlivosti) ako charakteristický rys judaizmu a najvlastnejší skutok nevery Židov. Písal, že Evanjelium vylučuje pýchu (Rim 3, 27), lebo učí, že všetci ľudia sú hriešni, preto nemôžu dosiahnuť spravodlivosť vlastnými silami- to musí človek hľadať u Krista a prijímať ju ako dar skrz vieru v neho. Evanjeliové posolstvo o spravodlivosti skrz Krista vylučuje prístup k Bohu založený na vlastnej spravodlivosti; preto sa táto zvesť stala pre pyšných Židov kameňom úrazu (Rim 9, 30-10, 4). Túto skutočnosť tiež názorne objasňuje rozhovor Ježiša s Nikodémom. Členovia veľrady boli plní pýchy a nenávisti; uznávali len veľkosť Jeruzalema, svoje vyvolenie a pohŕdali s Galilejcami. Pyšná nenávisť ich zaslepila a priviedla ich k falošnému tvrdeniu, že žiadny uznaný prorok nepochádzal z Galileje, hoci odtiaľ pochádzali proroci Ozeáš, Nahum a Jonáš. Ľudia farizejského typu sú domýšľaví. Taký človek hlúpo zabúda na to, že nemá nič sám od seba, ale že len spravuje jemu zverené Božie dary ducha a tela. Najbláznivejšia je domýšľavosť náboženská, pretože zbožnosť nie je vo svojej podstate vyvyšovaním sa človeka k Bohu, ale znižovaním sa Boha k človekovi: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť!“ (Jn 15, 5). Velikášstvo je v podstate tiež pýcha, ako aj ctižiadostivosť zvlášť u predstavených, či v Cirkvi alebo v laickom živote. Kristus vždy napomínal svojich učeníkov ku skromnosti a opravdivej pokore, napr. v napomenutí o poriadku sedenia pri svadobnom stole (Lk 14, 7-11). Alebo keď zdôrazňuje poníženosť : „Kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Mt 23, 12). Toto vidíme aj Kristovej kritike „okázalosti vonkajšej zbožnosti farizejských remienkov, ako celého radu iných zvyklostí, aby sa ukázali akí sú pobožní. Týmto Kristus odmietol aj cirkevnú márnivosť a okázalosť vonkajších ozdôb a titulov. Už v prvotnej Cirkvi svätý Ján apoštol potieral ješitnosť a chtivosť moci (3 Jn 9-10). Aj my sme povinní potierať tieto sklony v sebe. Veľmi častým a nebezpečným prejavom skrytej pýchy je zapretie pravdy. Sväté písmo uvádza prípad pádu apoštola Petra. To všetci vedeli, že sa mu dostalo zvláštnej výsady od Krista, preto jeho zapretie pred slúžkou má ráz trápnej, neuveriteľnej zbabelosti, zapieral v situácii, ktorá nebola nebezpečná a k tomu ešte predstieral nevedomosť. Pýcha sa prejavuje aj v klebetách a v urážlivých označenia ako to urobil Peter, keď označil Krista „toho človeka“ (Mk 14, 71). Tento prípad je veľmi častý aj u nás veriacich. Dôvera je základom zbožnosti, lenže nie sebadôvera, ale dôvera v Boha. Sebadôvera vedie k pýche (Mt 26, 35): Typickým príkladom je jeho výrok: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa.“ Evanjelista ešte dodáva, podobne hovorili aj ostatní učeníci. Toto zvlášť dobre vtedy pochopíme, keď si prečítame v tejto hlave (26) verše 33 a 34 : Peter mu povedal: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem“ a hoci ho Ježiš upozornil, keď mu povedal: „Veru, hovorím ti: Tejto noci skôr, ako kohút dva razy zaspieva, tri razy ma zaprieš.““ Lenže tieto udalosti sa často opakujú aj v našom živote. Teda pozor na sebadôveru, tým nechceme povedať, že si človek nemá dôverovať, ale iné dôverovať si pri napĺňaní svojich povinností a iné je namyslene si dôverovať: Ja som šéfom a….!
     Pyšná ctižiadostivosť a sebectvo sú prekážkou spásy. Rozhodne a jasne ukazuje Pán Ježiš na príčiny, ktoré spôsobili, že Židia neverili v Krista, hoci dostali toľko jasných svedectiev (Boh Otec, Ján Krstiteľ, zázraky, Písmo). Vedúcim kruhom synagógy nechýbali vedecké znalosti Písma a náboženská výchova; to však nestačilo ku spáse, keď bola ich vôľa skazená pýchou a sebectvom. Tieto dve zlé vlastnosti boli príčinou toho, že Židia využívali náboženstvo k dosiahnutiu pozenských pôct a pozícii: „Ako môžete uveriť vy, ktorí prijímate česť jedni od druhých!“
     Tu je na mieste otázka pre každého jedného z nás: Držím na tituly, vyznamenania a ľudské pocty? Koľko dobrých ľudí sa už dalo odradiť od správnych a úprimných slov a činov len preto, aby si neohrozili vyhliadky na pocty a uznania! Platí o mne slovo Pána: „Oslavy od ľudí neprijímam“! (Jn 5, 41).
     Tento novozákonný pohľad na pýchu hlboko ovplyvnil rannokresťanskú ako aj stredovekú etiku; sv.Augustín ako aj sv.Tomáš Akvinský považovali pýchu za najväčší hriech. Podľa Tomáša Akvinského, pýcha prekračuje rozumovú mieru a potom platí o každom priestupku, že je zlý, ale niekedy dobrý. Tu je potrebné konštatovať, že dobro a zlo sú samé o sebe odlišné úkony vôle, lebo dobro a zlo samé o sebe patria k vôle, ako správne a nesprávne užívanie rozumu. Preto hovoríme, že vôľa dobrá a zlá a sú odlišné podľa druhu. Táto odlišnosť dobra a zla sú úkony podľa predmetu. Odlišnosť druhu v úkonoch je podľa predmetov. Preto dobro a zlo v úkonoch vôle sa vlastne berie podľa predmetov. Musíme teda povedať, že vôľa nemusí byť vždy merítkom, či ide o pravé dobro alebo či o zdanlivé dobro, ktoré síce má určitý ráz dobra, ale nie vhodného voči požiadavke. A preto úkon (čin) vôle nie je vždy dobrý, ale niekedy je aj špatný (zlý). Úkon (čin) vôle môže byť aj posledným cieľom človeka podľa nejakého spôsobu, predsa takýto úkon vôle, nie je úkonom vôle ako bolo vyššie povedané. Ďalej je potrebné povedať, že dobro sa cez rozum predstavuje vôli ako jej predmet; pokiaľ patrí do kompetencie rozumu, patrí k rodu mravov a spôsobuje mravnú dobrotu v úlohe vôle. Rozum je pôvodcom ľudských a mravných úkonov, ako už bolo povedané.
     Závisí dobrota vôle len na predmete ? Počiatok dobroty a špatnosti ľudských úkonov je z úkonov (činov) vôle. A preto dobrota a špatnosť vôle sa berú podľa niečoho iného. Dobrota vôle závisí na tom, čo samé o sebe spôsobuje dobrotu v úkone, totiž na predmete ale nie na okolnostiach, ktoré sú nejakými výsledkami úkonu. Cieľ je predmetom vôle, nie však iných síl. Preto čo do úkonu vôle, nelíši sa dobrota, ktorá je z predmetu od dobroty, ktorá je cieľom, tak ako pri úkonoch iných síl. To či človek robí dobre závisí od jeho vôle, ale chcieť robiť niečo, keď sa robiť nemá, neznamená chcieť dobro. Ináč povedané, že sa vzťahuje k úkonu chceného. A tak je nemožné, aby niekto chcel dobro, keď ho nechce urobiť, pretože chcieť dobro urobiť môže človek vždy. Neznalosť okolností ospravedlňuje špatnosť vôle, pokiaľ okolnosti sa držia na strane chceného; pokiaľ nepozná okolnosti úkonu, ktorý chce.
     Závisí dobrota vôle na rozume? Je potrebné povedať, že dobrota vôle závisí na predmete. Predmet je však vôli predkladaný rozumom. Lebo dobro sa rozumie ako predmet vôle a je jej úmerný. Zmyslové dobro, predstavované nie je úmerné vôli, ale zmyslovej žiadostivosti, lebo vôľa môže smerovať k zmysľovej žiadostivosti, alebo k všeobecnému dobru, ktoré vníma zmyslová schopnosť. A preto dobrota vôle závisí na rozume tým spôsobom, akým závisí na predmete.
     Ľudská dobrota závisí predovšetkým na večnom zákone, než na ľudskom rozume, kde nestačí ľudský rozum je potrebné obrátiť sa k večnému rozumu, t.j. k Bohu.
     Závisí dobrota vôle na úmysle a cieli? Je potrebné zvážiť, že tu hrá úmysel predchádzajúci úkon a taktiež aj úmysel sprevádzajúci. Predchádzajúci pôsobí na vôľu, napr. niekto sa chce postiť, ale záleží na tom či to chce robiť ako kajúci čin, teda chce sa postiť z lásky k Bohu alebo z dôvodov pestovania telesnej línie postavy. V takom prípade má čin ráz dobra. Ak sa sleduje čin potom už sprevádzajúci čin nemení význam charakteru dobra, pokiaľ sa to deje s nasledujúcim úmyslom. Táto otázka sa dá rozoberať aj z pozícii, či veľkosť dobroty alebo špatnosti vo vôle plynie z veľkosti dobra či špatnosti v úmysle, či dobrota závisí na zhode s Božou vôľou, či je nutné, aby sa vôľa ľudská zhodovala s vôľou Božou v chcenom, a aby bola dobrá. Svätý Tomáš Akvinsky sa touto otázkou zaoberá aj z hľadiska dobroty a špatnosti vonkajších úkonov, z pohľadu toho, čo sleduje úkony ľudské z pohľadu dobroty a špatnosti. Skrátene povedané, táto otázka sa berie z troch pohľadov: ide o náchylnosť k pýche pre vadnosť prírodzenosti, alebo pre pokazenosť prítomného prachu; vzbura proti nariadeniu alebo nezriadená žiadostivosť kdekoľvek vyniknúť; za tretie, ako nezriadená žiadostivosť po uprednostnení, ktorej prislúcha pocta a uctievanie. Prvá je pôvodcom a koreňom všetkého hriechu, druhá je obecným hriechom, tretia je zvláštným hriechom a je to jeden zo siedmich hlavných hriechov.
     Pyšní sa delia na dve skupiny: jedni sa vyvyšujú nad druhých a druhí strhávajú na seba niečo, čo ich prevyšuje. Ide vlastne o nezriadenú žiadostivosť po vyniknutí, ktorému sa vzdáva česť a pocta. Taktiež sa môže brať ako nedostatok v podriadení sa človeka Bohu, v tom, že sa niekto povyšuje nad to, čo mu je prisúdené podľa Božieho zámeru a zariadenia. Pýcha je opakom pokory. Už v zárodku je ťažkým hriechom, výnimkou je prípad, keď chýbajú dokonalé úkony (činy), totiž bez rozvážneho súhlasu. Pýcha je počiatkom každého hriechu nie úkonom ale uspôsobením. Je kráľovstvom všetkých nerestí.
     Boh dovolí klesnúť do roztopašnosti, aby nás oslobodil od pýchy. Proti pýche existuje trojaký prosztriedok: predovšetkým úvažovanie o svojej slabosti, o Božej veľkosti a nedokonalosti svojich vlastností.
Leave a comment

Dar bázne Božej

     Bázeň Pánova alebo ináč povedané bázeň Božia je základným biblickým pojmom, zvlášť v Starom zákone. Tam je definíciou a synonymom zbožnosti. K označeniu zbožnosti aj náboženstva nepoznala hebrejčina iné slovo. Bázeň Božia v biblickom zmysle nie je strach pred nevyspytateľným božstvom (mystérium tremendum) alebo únik podobný Adamovmu, keď sa skryl pred Bohom (Gn 3), ale práve naopak dôverným , ale úctivým pohliadnutím slabého a porušeného stvorenia k moci, velebnosti a svätosti svojho Stvoriteľa. Vedomie priepastného rozdielu a predsa úzkej závislosti medzi človekom a Bohom patrí k podstate biblickej bázne ( Dt 6,2; Prís 1,7; 10,27; 1 Jn 4,18 ). V srdciach nie je vzbudzovaná Božou prísnosťou ( Dt 10,12.17.21 ), ale predovšetkým jeho dobrodením ( Ž 67,8; 130,4). Bázeň je spasiteľný Boží čin a prejavuje sa poslušnosťou ( Kaz 12,13; Dt 28,58 ). Božia bázeň je dreňou zbožnosti a mravnosti a teda aj počiatok múdrosti ( Prís 8,13; 16,6 ). K bázni Boh viaže svoje najkrajšie sľuby, šťastie ( Kaz 8,12), zdravie ( Prís 3,7n ), dlhý život ( Dt 6,2), požehnanie potomstvom ( Jer 32,39 ), priateľstvo, dobro i ochranu Pánovu ( Ž 25,14; 31,20; 33,18; 34,8; 103,11); a iné. Cieľom Zákona je vzbudzovať bázeň Božiu, t.j. zbožnosť ( Dt 4,10 ).
     V Novom zákone je Božia bázeň studňou zbožnosti, lepšie povedané viery v Boha ( Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21; Kol 3,22; 1 Pt 2,17; Zjv 14,7; 15,4 ). „Bojáci sa Boha boli všetci proselyti“, ktorí prešli od pohanstva k židovstvu. Aj v Novom zákone zostáva Boh Bohom svätým a neprístupným tomu, kto odmieta ho milovať ( Mt 10,28; 18,34; Hebr 4,1; 10,31; 1 Tim 5,20; Jk 2,19 ). Kresťansky chápaná bázeň Božia je prevyšovaná láskou ktorou sa Boh k nám v Ježišovi Kristovi priblížil a skrze ktorého sa môžeme cítiť synmi Boha a strach právom vyplýva z  hriešneho vedomia. Aj v tomto prípade Boh je prvý a človek druhý, to znamená, že človek dostáva od Boha dar, ktorý je v poradí už siedmy.
     Teda siedmym darom Svätého Ducha je bázeň Božia. Čo je bázeň Božia? Z toho čo sme uviedli by nám to malo byť dosť jasné, ale aby sme neboli na pochybách dodajme, že k náboženskému aktu, pri ktorom sa človek, ako tvor klania Bohu, patrí aj svätá bázeň pred absolútnym, nepochopiteľným a svätým Bohom. Človek pociťuje, že je na Bohu bez zbytku závislý a že je hriešnikom. Bázeň nepredstavuje žiadny protiklad voči dôverujúcej láske, ale je len dielčím hľadiskom tejto lásky, ktorá ju charakterizuje práve ako lásku k Bohu: Boha uznávame a milujeme práve preto, že uznávame a milujeme absolútny rozdiel medzi ním a nami. Nakoľko sa tu jedná o  jedinečný vzťah, nie je vhodné objasňovať bázeň Božiu na základe skúsenosti ľudského strachu, hrôz a podobne.
     Nakoľko pri tomto uznaní vlastnej stvorenosti sa uznáva tiež vlastná potreba spásy, nie je potrebné sa báť o vlastnú spásu, ani vtedy keď táto obava nevyplýva z lásky k Bohu. Postoj absolútnej ľahostajnosti zabúdajúci na seba, bez obáv o vlastnú spásu, by nakoniec bolo dokonca trúfalosťou vyrovnať sa Bohu, ktorý sám sebe postačuje a nie je ohrozený. Obava o vlastnú spásu ( Mt 5,29; 10,28; Ján 5,14; Flp 2,12; Rim 11,20) atď. S ohľadom na nevyspytateľnú spravodlivosť Boha tak patrí, ako ďalšie hľadisko k úplnému pojmu bázne Božej. V Starom zákone výraz bázeň Božia znamenal synonymum zbožnosti. Hebrejčina nepoznala iné slovo pre označenie nábožnosti a či zbožnosti. Lenže bázeň Božia v biblickom zmysle nie je strach pred nevyspytateľným Božstvom alebo únik podobný Adamovmu skrývaniu sa pred Pánom Bohom (Gn 3), ale práve naopak dôverným, ale úctivým pozeraním slabého a porušeného stvorenia k moci, velebnosti a svätosti svojho Stvoriteľa. Vedomie priepastného rozdielu a predsa úzka závislosť medzi človekom a Bohom patrí k podstate biblickej bázne ( Dt 6,2; Prís 1,7; 2,5; 10,27; 1 Ján 4,18 ). Pravá bázeň je ovocím Božieho odpustenia a milosti. Boh odpúšťa človekovi, aby sa bál Boha a zachovával voči nemu úctivosť. Bázeň je spasiteľný Boží čin a prejavuje sa poslušnosťou ( Kaz 12,13; Dt 28,58 ). Bázeň Božia je držanie sa v zbožnosti a mravnosti a to je aj počiatok múdrosti ( Prís 8,13; 16,6 ). K bázni viaže Boh svoje najkrajšie sľuby: šťastie ( Kaz 6,2 ), požehnanie potomstva (Jer 32,39 ), zdravie ( Prís 3,7 ), dlhý život ( Dt 6,2 ), priateľstvo, dobrotu a Božiu ochranu ( Ž 25,14; 31,20; 33,18; 34,8; 103,1 a iné ). Účelom Zákona je budiť túto bázeň, t.j. zbožnosť ( Dt 4,10 ).
     V Novom zákone Božia bázeň je studňou zbožnosti alebo lepšie povedané viery v Boha ( Lk 18,4; 23,40; Sk 9,31; 10,35; Ef 5,21; Kol 3,22; 1 Pt 2,17;Zjv 14,7; 15,4). V Novom zákone Boh zostáva Bohom svätým a neprístupným tomu, kto odmieta jeho milosť.
     Bázeň Božia môže byť mravne oprávneným motívom (ako obava služobníka) pre akt ľúbosti. Teda v  takomto prípade prirodzene neexistuje žiadny mravný skutok tam, kde strach z Božieho trestu je len strachom z fyzického trestu pre človeka, kde chýba vedomie mravného nedostatku viny ako odporu voči Bohu, a kde sa teda zotrváva vo vine ako takej (otrocký strach). Aj mravne oprávnená ľútosť zo strachu ako prípravná etapa procesu ospravedlnenia dôjde svojho cieľa až vtedy, keď sa premení v osobný akt, lebo sviatosť, sa integruje do lásky k Bohu, ktorou Boh je milovaný s ohľadom seba samého. Tak sa bázeň Božia stane milujúcou úctou – timor filialis, takže sa Boha obávame z lásky a milujeme ho zo strachu (sv.František Saleský).
Leave a comment

Dar nábožnosti

     Kedykoľvek sa hovorí o zbožnosti a či nábožnosti, ide o vonkajší prejav , formu uctievania božstva, myslia sa tým skôr vonkajšie náboženské prejavy, formy uctievania božstva, než na úmyselný a vedomý pomer človeka k Bohu. V našom prípade ide práve o uvedomelý pomer k Bohu Stvoriteľovi a zvrchovanému Pánovi na náš citový, ináč povedané srdečný vzťah.
     Srdečnú dôveru v Boha. V Starom zákone sa stretávame so slovom nábožnosť len v knihe Jób (4,6). V hebrejskom texte čítame však miesto tohto slova „strach a bázeň“ rozumie sa pred Bohom. To isté slovo, v knihe Jób nachádzame vo význame bázeň v hlave 15,4, ďalej v Žalme 5. verši 8., potom v hlave 19. a verši 10. Rovnako ho nachádzame v knihe Prísloví (2,5) a u Izaiáša (28,13). Teda niečo, čo sa veľmi blíži nášmu chápaniu nábožnosť . V Novom zákone sú slovom nábožnosť prekladané dve rôzne grécke slová „deisidaimonia“ v Skutkoch apoštolov (25,19), čo môže znamenať bázeň pred démonmi, božstvami, teda zbožnosť, alebo náboženské zvyky. Slovo „thréskeia“ v Skutkoch apoštolov (26,5), v liste Kolosanom (2,18) a v liste apoštola Jakuba (1,26.27) znamená bohoslužobné uctievanie Boha, teda kult. V liste apoštola Jakuba ide o uctievanie anjelov, ktorí majú sprostredkovať styk s neprístupným Bohom. Zriedkavosť výskytu slova nábožnosť v Novom zákone ukazuje, že v popredí stojí nie kult, ale viera. Židia pod pojmom nábožnosť rozumeli predovšetkým svedomité až úzkostlivé plnenie Zákona. Mnohí prekladatelia rozumejú pod slovom zbožnosť prejav človeka, ktorý sa dáva v celom svojom jednaní viesť Božou bázňou teda to, čo v Starom zákone znamená „spravodlivý“(Prís 12,12; Iz 24,16; 26,7) „úprimný“( Mich 7,2 ), „šlachetný“ ( Iz 32,8 ). Pre vysvetlenie bázne Božej: Aténčania, aby neurazili žiadneho boha, postavili oltár neznámemu bohu. Na základe toho grécke slovo „thréskos“ sa prekladá v zmysle bohoslužobná zbožnosť ( Jk 1,26 ).
     So slovom zbožnosť v Novom zákone sa stretávame u Matúša (6,1-8): „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo vidí aj v skrytosti. Ale keď sa ty ideš modliť , vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení…“. Podobne v 1. Liste Timotejovi (4,7n): „Cvič sa v nábožnosti“! V druhom liste Timotejovi (3,12): „Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní“, alebo v liste Títovi (2,12) apoštol Pavol píše : „…a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“. Apoštol Peter vo svojom druhom liste ( 1, 6) píše: „… k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť“. V (3,11.12): … „A keď sa toto všetko má tak rozplynúť, ako sväto a nábožne musíte žiť vy, čo očakávate túžobne príchod Božieho dňa, pre ktorý sa nebesia páľavou rozplynú a živly sa v ohni roztopia“!
     Vidíme, že nábožnosť a či zbožnosť nie je nič iné, než dať sa celý k službe Bohu a to, že Boh hocikoho neberie , je otázkou, ako sa človek vie v styku s Bohom zbaviť svojho ja a v pokore prijať vôľu Boha a v tomto stave vedieť ho počúvať a k nemu v modlitbe hovoriť. A toto nie je jednoduchá záležitosť, to je potrebné si zaslúžiť svojim životom. Jednoducho povedané je to dar od Boha.
     Teda ďalší, šiesty dar Svätého Ducha  je dar zbožnosti. Čo je zbožnosť, alebo nábožnosť? Už sme si zväčša povedali ale nezaškodí dodať, že nábožnosť je zasvätenie sa Pánovi čistým srdcom a obetovať mu na oltári vlastné srdce. Formy zbožnosti sú: almužna, modlitba a  pôst. Taktiež zvyk obracať sa k Bohu a k blížnemu. Účasť laikov na Kristovom kňazskom úrade, čo vyplýva z prijatia sviatosti krstu – všeobecné kňazstvo. Denná modlitba Cirkvi tvorí akési predĺženie slávenia eucharistie, nevylučuje, ale vyžaduje ako doplnenie rôznej pobožnosti Božieho ľudu a účasť na nedeľnej svätej omši. Kresťanská zbožnosť zasväcuje nedele dobrými skutkami a pokornými službami, ktoré potrebujú chorí, zoslabnutí a starí. Kresťania majú svätiť nedeľu tým, že venujú čas a pozornosť svojej rodine a príbuzným, čo nemôžu robiť natoľko v pracovných dňoch. Nedeľa je vhodná doba pre zamyslenie, mlčanie, štúdium a rozjímanie, ktoré prispieva k rastu vnútorného kresťanského života.
     Dar zbožnosti nás disponuje k tomu, aby sme dávali Bohu to, čo mu v celej spravodlivosti sme dlžní ako jeho stvorenia. Kresťan môže z osobnej zbožnosti prisľúbiť Bohu nejaký skutok, modlitbu, almužnu, púť, atď.
     Čo odporuje zbožnosti? Všetky praktiky mágie a čarodejníctva, ateizmus, ktorý je hriechom proti zbožnosti, pretože odmieta existenciu Boha.
Leave a comment