.

     Celá Biblia hovorí a sníva o sile, no pritom súčasne zvestuje definitívny pád násilníkov a povýšenie maličkých. Tento paradox sa rozvíja až do ohlasovania kríža, kde zdanlivá „Božia slabosť“ sa vyhlasuje za silnejšiu ako ľudia ( 1 Kor 1.25 ). Svätý Pavol apoštol charakterizuje Božiu metódu slovami „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ ( 1 Kor 1,27 ). Týmito slovami Pavol nechce , ako neskoršie islam, vyvýšiť nejakú Božiu moc ponad ničotu smrteľníkov; on stavia silu, ktorú človek nachádza v Bohu, oproti bezmocnosti, v ktorej človek zostáva bez Boha; s Bohom bude jeden človek víťazne bojovať proti tisícom ( Joz 23,10; Lv 26,8 ); bez Boha ľudia budú utekať pred šuchotom suchého lístia ( Lv 26,36 ). S Bohom vykonáme hrdinské činy, ospevuje žalmista ( Ž 60,14 ). Všetko môžem v Tom, ktorý ma posilňuje, volá Pavol (Flp 4,13). Pre vstup do Božieho Kráľovstva je takisto potrebná sila, ba i násilie ( Lk 16,16 ). „Oduševnení mocnou energiou skrze silu jeho slávy získate dokonalú stálosť a vytrvalosť“ ( Kol 1,11 ). Aj sila potrebná kresťanovi sa ukazuje ako životný potenciál a ako víťazný zápas. Táto sila je účasťou na sile samého vzkrieseného Krista, ktorý sedí po pravici Otca ( Ef 1,19n ), a robí z kresťana víťaza nad svetom ( 1 Jn 5,5 ), dáva mu prevahu nad všetkou mocou zla ( Mk 16,17n ), najprv v sebe samom ( 1 Jn 2,14; 5,18; na čo Starý zákon vôbec neupozornil) a potom okolo seba. Duch Pánov je aj pre nás moc vzkriesenia ( Flp 3,10n ), posilňuje v nás vnútorného človeka ( Ef 3,16 ) a umožňuje nám, aby sme cez našu plnosť vstúpili do samej plnosti Boha.
     Človek sám nevlastní v sebe silu, ktorá by mu mohla dať spásu: „Kráľ sa nezachráni veľkou silou …“ ( Ž 33,16n ). Toto priznanie bezmocnosti je určite spoločnou črtou každej modlitby. Či ide o silu alebo iné dary Jahveho, Izrael dospel k tomu, že zabudol na ich pôvod, celkom si ich privlastnil a robí sa nezávislým od Toho, od ktorého všetko prijal: „Chráň sa povedať: moja sila a moc môjho ramena mi získali túto vládu“ ( Dt 8,17 ). Jahve aby dal jasne na vedomie, že len v ňom a skrze neho možno byť silným, volí si ľudí skromného zovňajšku, ale ktorí majú spoľahlivé srdce ( 1 Sam 16,7 ) a dáva im prednosť pred ľuďmi, ktorí ako Šaul o hlavu prevyšujú všetkých ostatných ( 1Sam 10,23). Chce konať so stále skromnejšími ľudskými prostredníkmi. Pavlovi zjavuje, že mu stačí Pánova milosť, lebo jeho sila sa rozvíja v slabosti ( 2 Kor 12,9 ). Boh svoju slávu nachádza v povýšení svojho služobníka, ktorý odmietnutý spoločnosťou, nechce sa brániť svojimi vlastnými silami a očakáva spásu iba od Boha. Boh zjavuje svoju slávu v plnosti v zmŕtvychvstaní ukrižovaného Ježiša. Kresťanská poníženosť neobmedzuje sa na pocit slabosti tvora alebo hriešnika, ale súčasne si uvedomuje silu, ktorá celkom pochádza z Boha. „Tento poklad nosíme v hlinených nádobách, aby bolo zjavné, že táto nesmierna moc patrí Bohu a nepochádza z nás“ ( 2 Kor 4,7 ). Z uvedeného vyplýva, že sila je darom Boha, teda darom Ducha Svätého . Čo rozumieme pod týmto slovom? V Starom zákone pod týmto pojmom sa rozumela udatnosť, úsilie, ktoré zahrňuje celú schopnosť človeka. Ďalej týmto slovom sa označuje moc, nadvláda. Rovnako sa týmto slovom rozumie zdatnosť človeka, rovnako Božia pomoc. V Starom zákone sa stretávame s takým výrokom ako, že Boh svojou silou vyviedol Izraela z Egypta (Ex 13,3; 15,6; 32,11; atď.). Boh svojou silou udržuje svet, svojou silou ho stvoril, nikto nie je tak silný ako Boh. Archa je symbolom Božej sily.
     Pán Boh sa ustavične oblieka v silu, opasuje sa silou a láme silu tých, ktorí sa vychvaľujú svojou vlastnou silou ( Jer 49,35; atď. ). Ináč vo filozofii sa pojmom sila zaoberal už Aristoteles, ktorý konštatoval, že všetky zmeny musia mať nejakú príčinu a túto príčinu stotožnil so silou. Pohyb, ktorý sa prejavuje v zmene, je proporcionálny množstvu sily, ktorou bol vyvolaný.
     Výraz „hájil“ v Starom zákone obvykle zahrňuje morálnu hodnotu ako to vidíme v Knihe Rút: „A teraz dcéra moja, maj odvahu! Čo si len vyslovíš, chcem ti urobiť. Všetok ľud môjho mesta pozná ťa ako čnostnú ženu“ (Rút 3,11). V zmysle užitočnosti je tento dar prezentovaný v knihe Prísloví „Spôsobná manželka je vencom svojho manžela, nehanebnica je však ako hniloba, čo sa mu vŕta do kostí“ (Prís 12,4). Alebo, „Ach, ktože nájde ženu dobrú? Jej cena je nad perly“ (Prís 41,10 ).
     V Novom zákone grécke slovo „areté“ znamená výtečnosť osoby alebo veci. Homér užíva slová menovite v charakterizovaní ľudských vzťahov, najmä pokiaľ ide o ich kvality. Rovnako ekvivalent „hodnôt“ v zmysle velebnosť, česť, chválihodnosť, ako to môžeme čítať v Izaiášovi: „Nech vzdávajú česť Pánovi a slávu jeho nech hlásia ostrovom!“ (Iz 42,12). Alebo, „Ľud, ktorý som si utvoril, nech rozhlasuje chválu moju“ (Iz 43,21). Alebo ako píše svätý Peter vo svojom prvom liste v hlave 2. a verši 9.: „…vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“.
     V zmysle slova „dynamis“ – sila , moc sa stretneme v Novom zákone u Marka ( 5,30 ): „Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Alebo u Lukáša ( 6,19 ) čítame: „A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých.“ Výraz sila objavuje sa v súvislosti s uzdravujúcou mocou nášho Pána. Výraz je obvykle prekladaný ako „sila“ ako napríklad v /2 Kor 12,9/; alebo /Hebr 11,11/: „…ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila“ (2 Kor 12,9). Alebo, „… vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 11,11).
     Kant rozlišuje medzi hybnou silou (mechanickou) a tvorivou silou. Túto tvorivú silu stotožňuje s organickou silou, ktorej prislúcha schopnosť produkcie a reprodukcie. Podľa Nietzscheho je sila ako vôľa k moci základným princípom živého. Má tým na mysli ustavične negujúci vzťah, t.j. prekonávanie jednej sily druhou. Toto úsilie chápe ako výraz vôle zmocniť sa niečoho, prekonať niečo, teda dostať sa vôlou k moci.
     Z uvedeného vidíme a zároveň vieme o akú silu máme prosiť Svätého Ducha , t.j. dostať sa silou vôle k moci nad sebou, nad svojimi vášňami a charakterovými nedostatkami, aby sme mohli ich odstrániť a spojiť sa so sviatostným Kristom.

 V knihe Prísloví v 24. kapitole vo verši 6b čítame, že úspech je tam, kde je veľa poradcov. Kto je poradca? Hebrejské slovo „jô es“ predstavuje toho, kto poskytuje radu. V Izaiášovi 9,5 toto slovo označuje Mesiáša, ktorý vďaka tomu, že dáva rady, je hodnotený ako zázračný radca. V prvom liste svätého Jána apoštola a evanjelistu v druhej hlave, v prvom verši sa radca–parakletos prekladá ako prímluvník, ten ktorý sa prihovára za niekoho alebo niečo.
     Parakletos je odvodené zo slovesa parakleo čo znamená volať a v aktívnom preklade má význam širšie opísaný, ako ten, ktorý stojí blízko a napomína aj povzbudzuje, preto sa prekladá aj ako „utešiteľ“. V Evanjeliu svätého Jána:/ 14,16.26; 15,26; 16,7/ toto slovo vyznieva ako príhovorca. V pasívnej forme prekladu vo význame ako ten, ktorý pri niekom stojí, zvlášť pri súde, nie ako priateľ obžalovaného ale ako obhajca, teda ako príhovorca. Niektoré preklady jednoducho používajú grécky termín „Parakletos“ aj pre Ducha Svätého.
     Prorok Daniel v čase, kedy ho babylonský kráľ požiadal o vysvetlenie zvláštneho sna vzýval Boha: „Teba, Bože otcov mojich, chválim a oslavujem, pretože si mi dal múdrosť a silu a teraz si mi dal vedieť, o čo sme ťa prosili, lebo si nám oznámil kráľovu vec“. Inými slovami Daniel ďakuje Bohu, že mu poradil čo má povedať kráľovi, ako mu vysvetliť jeho záhadný sen. Teda po obdržaní múdrosti a sily prichádza od Boha nový dar, dar rady.
     Teda tretím darom Ducha Svätého je dar rady. Čo znamená rada? V Starom zákone sa tým myslel priateľský, dôverný podnet, návod, napomenutie, rozhodnutie, predsavzatie, zámer, plán, prezieravosť a múdrosť, ale taktiež úklad, zlý úmysel. Slovo rada môže znamenať aj praktické životné zásady.
     Pre Izraela rada znamenala viac než pre nás. Rada bola vyjadrovaná slovami a slová neboli chápané ako obyčajný dorozumievací prostriedok. V každom slove bolo čosi objektívneho. Toto slovo nemohlo zostať visieť len tak vo vzduchu ale malo skrytú energiu, ktorá viedla k realizácii akcie.
     Tam, kde sa v Starom zákone hovorí o Božej rade, musíme mať na pamäti, že v podstate ide o jeho vládu, rozhodnutie, ktoré vždy smeruje k uskutočneniu, pretože trvá veky ( Ž 33,11; Iz 44,26 ).
     Podľa Izaiáša 11,2-3 mesiášsky vládca bude naplnený „Duchom rady a sily“, t.j. praktickej zdatnosti; Duchom poznania a bohabojnosti a naplní ho bázeň Pánova, teda bude vedieť účinne a múdro poradiť – Zázračný Radca, Boh mocný, Otec večný, Knieža pokoja ( Iz 9,6 ), jeho múdrosť sa prejaví v starostlivosti o ľudí. Rovnako dobrotivý Boh radí Jakubovi : „Počúvaj na mňa, Jakub a Izrael, môj pozvaný, ja som to, ja prvý a ja aj posledný ( Iz 48, 12 ) . …Ja, ja som hovoril a povolal ho, priviedol som ho a cesta sa mu zdarí ( Iz 48 , 15 ). Pán radí služobníkovi ako má oslobodiť jeho ľud: „Počúvajte na mňa, ostrovy, a pozorujte národy ďaleké: Pán od lona ma povolal,… „primálo je, keď služobníkom si mi, aby si zbudoval kmene Jakubove a späť priviedol kmene Jakubove a … , lež ustanovím ťa za Svetlo pohanom, nechže si spásou mojou až do končín zeme!“ Rovnako je významná rada Pánova v otázkach všeobecnej spásy, keď hovorí ústami proroka Izaiáša v 56, 1 : „Zachovajte právo, konajte spravodlivo, bo blízko je spása moja, už príde, a spravodlivosť moja už sa zjaví. … Cudzinec, čo lipne k Pánovi, nech nevraví: „Veru, vylúči ma Pán z ľudu svojho“ … „… tým dám v dome svojom, medzi múrmi svojimi pomník a meno lepšie, než sú synovia a dcéry.“ V otázke zmilovania sa Všemohúceho Boha prorokuje Izaiáš slová rady: „Chystajte, chystajte, pripravujte prekážky z chodníka ľudu môjho! … Lebo pravotiť sa večne nebudem a nebudem sa hnevať ustavične, … cesty jeho som videl, uzdravím ho, budem ho viesť a dám mu útechu…“
     V Starom zákone sa hovorí, že skutočný prorok stojí „v rade Hospodina“, t.j. v poradnej sieni, kde sú vynášané Božie rozhodnutia. Rada, to sú aj dôverné rozhodnutia a tajomstvá. Taktiež aj v Novom zákone pokiaľ ide o grécky výraz búlé, ide o rozvažovanie, rozvahu, rozhodnutie, úmyseľ, vôľu a rozhodnutie.
     V Novom zákone sa slovo parakleo často objavuje vo význame „napomínať“ alebo „povzbudzovať“. V Skutkoch apoštolských 9,31 sa hovorí výslovne v zmysle posilňovania Duchom i keď to môže znamenať prosbu o pomoc Ducha Svätého. Pomoc Ducha Svätého ako prisľúbenia nájdeme u Matúša 10,19 : „Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať“. U Marka 13,11: „Až vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa dopredu, čo budete hovoriť, ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch Svätý“. U Lukáša /12,11-12/: “Keď vás budú vodiť do synagóg, pred úrady a vrchnosti, nestarajte sa, ako a čím sa budete brániť alebo čo budete hovoriť, lebo Duch Svätý vás v tú hodinu poučí, čo treba hvoriť“. Teda ide presne o funkciu obhajcu pred židovskými ale aj pred svetskými súdmi. Taktiež u Jána / 16,8-11/ zaznieva podobný tón, ktorý je viacmenej obžalobou než obhajobou: „A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené.“
     Rozdielne a predsa súbežné úrady odrážajú sa rovnako v liste Rimanom /8, 26.33-34/: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevýsloviteľnými vzdychmi (verš 26 ). Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac- ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? ( verše 33 a 34 ).
     Z uvedeného vyplýva, dar rady, to je totálna dôvera = viera, že Boh mi pomôže v kritickej situácii, pokiaľ sa to neprieči Božej vôli. Boh poradí ako sa máme rozhodnúť a čo máme robiť.