.

Filozofický pojem rozumu sa zrodil u Sokrata. O jeho múdrosti vieme len nepriamo, predovšetkým prostredníctvom Platónových dialógov, sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitešie, t.j. naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“.
     Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, kto zastáva princíp rozumovej argumentácie.
     Rozum je vedomosť o tom, čo hovoríme. Lenže v tomto formálnom určení sa zabúda na jeho cieľ a účel, totiž na to, že má viesť k poznaniu pravdy. Iba Božský rozum je totožný s pravdou. Len v ňom je to, čo myslí, totožné s tým, čím je on sám. Aristoteles preto nazval tento Božský rozum „myslenie o myslení“. Náš rozum je však myslenie o niečom, čo my sami nie sme. Náš rozum je konečný rozum.
     V spore o pojem rozumu nemôže ísť o to, aby sme vystupovali v mene údajnej pravdy. „Rozumový postoj“ neobsahuje nijaké princípy, ktoré by sa dali definitívne a s „konečnou platnosťou zdôvodniť“. Je to skôr príhovor za to, aby sme neuznávali takú platnosť niečoho, ktorá nevyplýva z „beznátlakovej komunikácie“ o tom, čo má platiť.
     Rozum je druhým darom Ducha Svätého. Čo je rozum? Rozum vyjadruje schopnosť duchovného poznania človeka charakterizovaného transcendentálnosťou a tak svojou nevyhnutnou odkázanosťou na Boha (ktorý tu môže byť aj keď sa popiera). Táto schopnosť aktualizuje seba aj svoju transcendenciu nevyhnutnú vždy v zameraní na svet, na to, čo je zmyslove názorné, a tak na predstavu, obraz, na konkrétnosť ľudskej skúsenosti a poznania, ako sú dané v spoločnosti v jej mravoch a zvyklostiach.
     Základná realizácia rozumu je tiež podstatne vztiahnutá na realizáciu vôle, s ktorou spoločne vytvára sebarealizáciu ducha. V Starom zákone rozum, rozumnosť, znamenal predovšetkým praktickú schopnosť jednať správne, účelne a úspešne. Rozum, rozumnosť sú úzko späté s charakterom človeka a jeho pomerom k Bohu. Ak je charakter človeka zvrátený, potom je zvrátený a zatemnený aj rozum. Je príznačné pre Starý zákon, že spája rozum so srdcom. Nadobudnúť rozum, znamená v hebrejčine získať srdce. Starý zákon pokladá rozum, rozumnosť za zvláštny Boží dar. Dobrý rozum dáva milosť a pripravuje k prijatiu umenia (právnych vedomostí) . Preto je rozumnosť prameňom života a nadobudnutia rozumnosti za každú cenu jeho zmyslom. Boh sám je zvrchovaná rozumnosť ( Ž 147,5; Prís 8,14 ) a teda zdroj všetkého rozumu. Z  jeho prikázaní je možné nadobudnúť rozumnosť. Bázeň pred ním je začiatkom múdrosti a rozumu. Je to dych Všemohúceho, ktorý robí ľudí rozumnými. Rozumný človek si váži Boží zákon a učí sa jeho prikázania, prijíma dohovárania, zdržuje sa hnevu a zlého. Dobrý rozum dáva milosť (Prís 13,15) a pripravuje na prijatie umenia, t.j. pravých vedomostí.
     Pojem rozum a rozumnosť v Novom zákone je potrebné chápať na pozadí chápania v Starom zákone, teda viac menej zhodne, vyplýva to zo zmyslu gréckych slov synesis a logikos.
     Podľa svätého Františka Saleského existujú štyri stupne rozumu, svoje delenie odvodil od Šalamúnovho chrámu, ktorý mal tri nádvoria a veľsvätyňu. Náš rozum, či lepšie povedané naša duša, pokiaľ je obdarená rozumom, je pravým chrámom Najvyššieho Boha, ktorý v nej celkom zvláštnym spôsobom prebýva. „Hľadal som ťa mimo seba“, hovorí svätý Augustín vo svojich Vyznaniach (10,27 ). „ Nenašiel som ťa, pretože si bol vo mne“. V tomto mystickom chráme sú taktiež tri nádvoria, totiž tri stupne rozumu. Na prvom mieste uvažujeme a usudzujeme podľa zmyslových skúseností, na druhom podľa zásad poznania a na treťom podľa viery. Okrem toho nad týmito tromi stupňami stojí a vysoko nad nimi vyniká najvyšší vrchol samého rozumu a duchovného chápania, ktoré nie je vedené prírodzeným svetlom rozumu samotného, ale nadprirodzeným svetlom viery pomocou jednoduchého uvažovania rozumu a jednoduchého cítenia vôle, čím sa náš duch oddáva a podrobuje pravde a Božej vôli.
     Táto vznešená výšina, toto vynikajúce horné miesto, tento najvyšší vrchol našej duše je vhodne znázornený veľsvätyňou v chráme a to z nasledujúcich dôvodov: 1) Svetlo, ktoré osvecovalo veľsvätyňu, neprenikalo dovnútra oknami. Práve tak ani vrchol duše neprijíma svoje svetlo nejakým úsudkovým uvažovaním. 2) Svetlo do veľsvätyne preniklo skôr bránou. Práve tak prijíma vrchol duše svoje svetlo z viery, v jej lúčoch sa vníma a pociťuje krása a dobrota Božieho zaľúbenia. 3) Nikto okrem veľkňaza nevstupoval do veľsvätyne. Práve tak nemá k vrcholu duše prístup nič iného, než ono veľké, vznešené a všetkoobsahujúce uvažovanie a cítenie duše, aby Božia vôľa bola nad všetko milovaná, prijímaná a konaná, a to nielen v  tom či onom prípade, ale bez výnimky vo všetkých prípadoch, vždy a všade, všeobecne vo všetkých veciach a zároveň v každej veci zvlášť. 4) Veľkňaz pri svojom vstupe do veľsvätyne zatienil aj to svetlo, ktoré prenikalo dovnútra bránou. Vhodil do kadidelnice toľko kadidla, že hustý dym zabránil svetlu, aby sa dostalo dovnútra otvorenou bránou. Práve tak je na vrchole duše v istom zmysle „zatienený“ aj duchovný pohľad odriekaním a sebazapieraním našej duše. Veď ona už toľko myslí na to, aby krásu pravdy a pravdu krásy, ktoré sa jej ukazujú uvidela, ako skôr myslením na to, aby ju objala a uctila. Akonáhle sa jej odhalí prevznešená dôstojnosť Božej vôle, chcela by takmer zavrieť oči, aby ju tak, bez toho aby sa viacej zaoberala jej prehliadaním, vrúcnejšie a dokonalejšie objala a aby sa jej naveky neobmedzenou láskou podrobila a s ňou sa naveky v neobmezedzenej láske spojila. 5) Vo veľsvätyni sa nachádzala schránka zmluvy s doskami Božieho zákona, mannou v zlatej nádobe a Áronovou palicou, ktorá sa jednej noci zazeleňala, rozkvitla a vydala plody (Hebr 9,4 ). Práve tak sa nachádzajú na vrchole duše: po prvé, jasná viera, podobná manne skrytej v zlatej nádobe, a táto viera považuje za pravdivé tie tajomstvá, ktoré nie sme schopní vidieť iným spôsobom; po druhé, vzácna nádej, podobná Áronovej kvitnúcej a plody prinášajúcej palici, a táto nádej očakáva splnenie tých prisľúbení dobra, ktoré nie sme schopní vidieť iným spôsobom; konečne po tretie, svätá láska, podobná dvom doskám s Božími prikázaniami a touto láskou zjednocujeme svojho ducha s Božím Duchom i keď spôsobom sotva nejako vnímateľným.
     Podľa svätého Františka Saleského v najvyššom vrchle našej duše sú dva stupne. Na prvom stupni človek sa oddáva myšlienkam, ktoré sú závislé na viere a nadprirodzenom svetle viery. Na druhom však sa jednoducho oddáva viere, nádeji a láske.
     Vlastné premýšľanie a  zvlášť Božia milosť viedli vrchol duše k rozhodnutiu, aby sa oddala nejakej úlohe viery, tu rozum neprestane ani potom stále znovu uvažovať a usudzovať, keď rozoberá príčiny a dôvody už prijatej viery. A taktiež diskusia teológov prebieha v prízemí a pred závorou vyššieho podlažia duše; oddanosť však sedí na sudcovskom stolci najvyššieho vrcholu duše. Znalosť týchto štyroch stupňov rozumu je potrebná pre pochopenie duchovného života.

Dar múdrosti uspôsobuje praktický rozum k tomu, aby za všetkých okolností rozoznával naše pravé dobro a volil primerané prostriedky k jeho konaniu.
     Kresťanská múdrosť nemá nič spoločného so svetskou rafinovanosťou, ktorá chce využiť slabosti druhých ľudí alebo okamžitej situácie pre svoj prospech. Byť múdry v zmysle evanjelia znamená zamerať vedome a vytrvale celý život na Boha. Táto príprava na večnosť však nielen, že nevylučuje, ale naopak vyžaduje vrcholné snaženie sa človeka k zodpovednosti za svetskú úlohu, lenže jedine podľa kresťanského svedomia.
     Už Starý zákon múdrosťou rozumel predovšetkým schopnosť správneho úsudku v rozhodujúcej chvíli, prezieravosť a niekedy taktiež aj technickú zručnosť ( Ex 31,3; 35,30; Iz 10,13; Ez 27,8 ). Izraeliti spájali múdrosť obyčajne so srdcom ( Ex 35,35; 36,2 ). Jób chcejúc sa ukázať priateľom, odpovedal, že aj on má múdrosť, hovorí, že má srdce ( Jób 12,2 ). V knihe Exodus 28,2 je múdrosť spájaná s duchom. V knihe Deuteronómium 4,6 múdrosťou sa rozumie plniť Božie ustanovenia, báť sa Boha je počiatok múdrosti ( Jób 28,28; Ž 111,10; Prísl 9,10;15,33 ). Na inom mieste Starý zákon pokladá múdrosť za Boží dar ( 1 Kr 3,9.11nn; Kaz 2,26; Iz 11,2; Dn 1,19; Sk 7,10; Ef 1,17; Jk 1,5; 3,17 ). Bláznovstvo je opakom múdrosti. Múdrosť je prírodzene predovšetkým Božia vlastnosť, na ktorej dáva čiastočne Boh podiel človekovi. Ale vo svojej plnosti je táto Božia múdrosť nedosiahnuteľná ľuďom (Jób 28), tým menej ostatným tvorom.
     Božia múdrosť znamená súčasne silu, radu a rozumnosť, keď vykonávajú to, čo Boh vo svojej múdrosti ustanovil ( Jób 12,12-25 ). V dobe, keď z úcty k menu Boha sa hľadali spôsoby, ako ho opísať, aby nemuselo byť vyslovené, užíval sa pojem múdrosť k označeniu Boha. Takto bola múdrosť nakoniec personifikovaná ( Prís 8,22-31 ) a neskoršie pod vplyvom gréckej filozofie v rabínskej literatúre bola zbytostňovaná ako prostredník medzi nepriblížiteľným Bohom a spravodlivými. Na tieto názory naviazal svätý Pavol, keď chcel vystihnúť význam Krista ako vtelenie Božej múdrosti ( 1 Kor 1,24.30;Kol 1,15-18;2,3; Mk 6,2 a 1 Jn 1,1-18 ), kde múdrosť je nahradená SLOVOM.
     Podľa Knihy Múdrosti, múdrosť je ľudská čnosť, ktorá vedie človeka k bohabojnému a nábožnému životu. Ďalej autor tejto Knihy hovorí, že múdrosť sa rovná Božej podstate. Je Bohu vnútorná a predsa z neho vychádza. Touto náukou sa pripravuje novozákonné zjavenie tajomstva Najsvätejšej Trojice. V hlave 7 a vo veršoch 25-30 hovorí: „Múdrosť je výdych moci Božej a je čistý výron slávy Všemohúceho. Preto nemôže nič nečistého nikdy sa jej dotknúť. Veď je odblesk svetla večného, zrkadlo bez poškvrny účinnosti Božej a je obraz láskavosti jeho. Hoci je len jedna, predsa vládze všetko, obnovuje všetko, hoci sama v sebe ostáva tá istá, v každom pokolení prenáša sa v duše svätých a z nich robí priateľov Božích a prorokov. Veď Boh miluje len toho, kto dôverný styk s múdrosťou má. Nádhernejšia je než slnko, prevyšuje celý hviezdny svet. Prirovnanej k svetlu, prislúcha jej prednosť, lebo za ním nasleduje noc, lenže zloba proti múdrosti nič nezmôže. Siaha mocne od jedného konca k druhému, a všetko riadi najlepšie.“ Múdrosť neznesie hriech. Múdrosť je prameňom šťastia. Každý, ktorý túži po šťastí môže múdrosť ľahko získať: „…ľahko uzrú ju tí, čo ju milujú, nájdu ju tí, čo ju hľadajú. Predbieha a dáva sa poznať tým, čo po nej dychtia. Tomu, kto zrána ju hľadá, netreba sa namáhať, bo nájde ju sedieť u svojich dvier. …kto však pre ňu bdie, je skoro bez starosti. Len ona sama obchádza a hľadá tých, čo sú jej hodní, blahosklonne v ústrety im kráča na cestách, pri myšlienke každej s nimi sa stretáva. …Snaha o poučenie je zase láska k nej, láska k nej značí však zachovanie jej zákonov, zachovanie jej zákonov je potom zaistenie nesmrteľnosti, nesmrteľnosť zase vedie do blízkosti Boha. Takto teda túžba po múdrosti vedie nahor, …preto ctite múdrosť, by ste panovali naveky“( Mud 6, 12-21 ).