.

V knihe Exodus čítame: „Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu!“ Táto ochrana nášho blížneho je rozšírená v knihe Deuteronomium, kde čítame: „… a nevystúpiš ako falošný svedok proti blížnemu svojmu!“ Dokompletizovanie tohto príkazu nájdeme v evanjeliu sv. Matúša: „Počuli ste, že bolo povedané predkom: Nebudeš prisahať krivo, ale splníš Pánovi svoje prísahy!“ (Mt 5,33). Tieto tri pramene zhŕňa Katechizmus, ktorý hovorí: Neprehovoríš krivého svedectva proti blížnemu svojmu!
     Po vypočutí slov Starého a Nového zákona vidíme, že ôsme prikázanie zakazuje prekrucovanie pravdy vo vzťahu k druhým, t.j. k našim blížnym. Táto mravná, morálna norma vyviera z povolania svätého ľudu, ktorý bol svedkom svojho Boha, ktorý je pravda a chce pravdu.
     Akékoľvek porušovanie pravdy vyjadruje slovami alebo skutkami odmietnutie úsilia o mravnú poctivosť, je vážnou nevernosťou voči Bohu a v tomto zmysle podrýva základy zmluvy.
     I. Žiť v pravde
     Našou prvou úlohou je žiť v pravde. Človek od prirodzenosti túži po pravde. Má povinnosť ju ctiť a dosvedčovať: „Všetci ľudia, pretože sú osoby – … sú v súlade so svojou dôstojnosťou vlastnej prirodzenosti pobádaní a zároveň mravne zaviazaní hľadať pravdu, predovšetkým náboženskú. Sú tiež viazaní pridŕžať sa poznanej pravdy a podľa jej príkazov a požiadaviek zariadiť celý svoj život!“
     Pravda ako správnosť jednania v ľudskej reči sa nazýva pravdivosť, úprimnosť alebo priamosť. Pravda alebo pravdivosť je čnosť, ktorá spočíva v tom, že sa prejavujeme pravdivo vo svojich skutkoch, t.j. vo svojom kresťanskom reálnom živote, čiže, že hovoríme pravdu svojimi slovami a vyvarujeme sa pritom dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva.
     Nebolo by možné ľudské spolužitie, keby si ľudia navzájom nehovorili pravdu! Čnosť pravdivosti dáva spravodlivo druhému to, čo mu patrí.
     Spravodlivosť – pravdivosť rešpektuje právnu rovnováhu medzi tým, čo má byť povedané, a tajomstvom, ktoré má byť zachované: vyžaduje čestnosť a diskrétnosť. Kvôli spravodlivosti má človek druhému prejaviť a povedať pravdu.
     II. Vydávať svedectvo pravde
     Ďalšou úlohou je vydávať svedectvo pravde. Povinnosť kresťanov zúčastniť sa života Cirkvi ich vedie k tomu, aby jednali ako svedkovia evanjelia, a to podľa záväzkov, ktoré z toho vyplývajú. Takéto svedectvo je odovzdávaním viery slovom aj skutkom.
     Svedectvo je úkonom spravodlivosti, ktorý potvrdzuje pravdu alebo ju dáva poznávať. Všetci veriaci, kdekoľvek žijú, majú povinnosť príkladom svojho života aj svedectvom svojho slova dávať viditeľne najavo nového človeka, ktorého si krstom obliekli, aj moc Sv. Ducha, ktorý ich posilnil birmovaním.
     Mučeníctvo je najväčším svedectvom vydaným pravde viery; znamená svedectvo, ktoré siaha až k smrti. Mučeník vydáva svedectvo o zomrelom a zmŕtvychvstalom Kristovi, s ktorým je spojený láskou. Vydáva svedectvo o pravde viery a kresťanskom učení. Podstupuje smrť skutkom statočnosti.
     III. Porušovanie pravdy
     Treťou úlohou je chrániť sa porušovania pravdy
     KRIVÉ SVEDECTVO A KRIVÁ PRÍSAHA
Krivá prísaha je tvrdenie odporujúce pravde prednesené verejne nadobúda zvláštnu závažnosť. Ak je prednesené pred súdom, stáva sa krivým svedectvom. Ak je to potvrdené prísahou, táto prísaha je krivá. Takéto spôsoby jednania prispievajú buď k odsúdeniu nevinného alebo k oslobodeniu vinníka alebo ku zvýšeniu trestu uloženého obvinenému. Vážne ohrozujú právo a spravodlivosť rozsudku vyneseného sudcom.
     REŠPEKTOVANIE DOBREJ POVESTI OSÔB
Nedovoleným je každé chovanie a každé slovo, ktoré môže spôsobiť nespravodlivú škodu. Vinným sa stáva ten, kto:
– opovážlivým úsudkom by aj mlčky pripustil ako pravdivú nejakú mravnú vinu u blížneho bez dostatočného dôkazu;
– nactiutŕhaním bez objektívne platného dôvodu odhalí chyby a prehrešky druhým osobám, ktoré ho nepoznajú;
– ohovára tvrdením odporujúcim pravde poškodzuje dobrú povesť druhých a dáva príležitosť k mylným úsudkom o nich. Nactiutŕhanie a ohováranie ničí dobrú povesť a česť blížneho.
     Je potrebné vyhnúť sa akémukoľvek slovu alebo chovaniu, ktoré lichotí, pochlebuje alebo pritakáva, povzbudzuje alebo utvrdzuje druhých v ich zlých skutkoch a v ich zvrátenom chovaní. Lichotenie je ťažké previnenie, ak podporuje neresť alebo ťažký hriech. Všedným hriechom je lichotenie vtedy, keď sa rodí z túžby byť milým, vyhnúť sa nejakému zlu, čeliť nejakej nutnosti, dosiahnuť dovolené výhody.
     CHVASTÚNSTVO
Chvastúnstvo alebo chválenkárstvo je previnením proti pravde. To platí taktiež pre iróniu, ktorá sa snaží znevážiť niekoho tým, že zlovoľne skresľuje niektoré rysy jeho chovania.
     LOŽ
Lož spočíva v tom, že človek nehovorí pravdu s úmyslom oklamať. Lož je najotvorenejšia urážka pravdy. Klamať znamená hovoriť alebo jednať proti pravde, aby bol uvedený do omylu ten, kto má právo ju poznať. Závažnosť klamstva sa meria podľa povahy pravdy, ktorú skresľuje, podľa okolností, úmyslu klamára, podľa škôd spôsobených tým, ktorí sú jej obeťami. Klamstvo samo osebe je všedným hriechom, stáva sa však smrteľným, keď ťažko poškodzuje čnosť spravodlivosti a lásky. Lož je potrebné odsúdiť pre jej povahu.
     Každé previnenie spáchané proti spravodlivosti a pravde ukladá povinnosť odčinenia, aj keď bolo vinníkovi odpustené.
     IV. Úcta k pravde
     Rovnako sme povinní mať úctu k pravde.Právo na zdieľanie pravdy nie je bezpodmienečné. Každý má prispôsobiť svoj život evanjeliovému prikázaniu bratskej lásky. To vyžaduje, aby sa v konkrétnych situáciách zvážilo, či je vhodné, či nevhodné, odhaliť pravdu tomu, kto sa na ňu pýta.
     Láska a úcta k pravde majú poradiť, vedieť dať odpoveď na každú žiadosť o informáciu alebo oznámenie. Dobro a bezpečnosť druhého, rešpektovanie súkromného života, všeobecné blaho sú dostatočné dôvody, aby sa zamlčalo to, čo nemá byť známe alebo aby sa použil šetrný spôsob reči. Povinnosť vyvarovať sa pohoršenia často vyžaduje prísnu diskrétnosť.      Spovedné tajomstvo je posvätné a nesmie byť pod žiadnou zámienkou porušené!
     Služobné tajomstvo, ktorým sú viazaní napr. politici, vojacim, lekári, právnici alebo dôverné oznámenia urobené pod pečaťou tajomstva, majú byť zachovávané, okrem výnimočných prípadov, v ktorých by dodržanie tajomstva malo tomu, kto ho zveruje, komu bolo zverené alebo tretím osobám, spôsobiť ťažké škody, ktorým je možné zabrániť len zjavením pravdy.
     Súkromné informácie nemajú byť rozširované bez vážnych a primeraných dôvodov, aj keď neboli zverené pod pečaťou tajomstiev.
     V. Užívanie hromadných informačných prostriedkov
     V súčasnej spoločnosti majú hromadné oznamovacie prostriedky zvlášť dôležitú úlohu v informovanosti, kultúrnom rozvoji a vo výchove. Táto úloha vzrastá dôsledkom technického pokroku, rozsahu a rozmanitosti vysielaných správ, vplyvu na verejnú mienku.
     VI. Pravda, krása a posvätnosť umenia
     Človek, stvorený na obraz Boha, vyjadruje pravdu svojho vzťahu k Bohu Stvoriteľovi taktiež prostredníctvom krásy svojich umeleckých diel. Umenie je totiž skutočne ľudský spôsob vyjadrenia. Presahuje snahu uspokojiť životné potreby, spoločnú všetkým tvorom, je spontánnym bohatstvom vnútorného bohatstva ľudských bytostí.
     Posvätné umenie je pravdivé a krásne, keď svojou formou zodpovedá svojmu vlastnému poslaniu: vo viere a v klaňaní sa odhaľovať a oslavovať transcendentné tajomstvá Boha. Preto majú biskupi a vôbec cirkevní hodnostári podporovať posvätné umenie, starobylé i moderné, – vo všetkých formách! S rovnakou náboženskou horlivosťou sa majú snažiť vyradiť z liturgie a bohoslužby bludy všetkých druhov, čo nie je v zhode s pravdou a rýdzou krásou posvätného umenia.

V knihe Exodus v hlave 20 vo verši 15, ako aj v knihe Deuteronomium v hlave 5 vo verši 19 čítame veľmi stručne uvedený príkaz, alebo lepšie povedané, dôležitú normu medziľudských vzťahov: „Nepokradneš!“ Tento príkaz, túto normu Pán Ježiš zdôraznil v odpovedi mladíkovi, keď mu odpovedal na otázku: Ktoré prikázania má zachovávať, aby mohol vojsť do večného života. Ježiš mu vymenoval prikázania počnúc piatym a po nezabiješ a nezosmilníš – nescudzoložíš príkaz nepokradneš!
     Toto prikázanie dopĺňa desiate, ktoré je uvedené v knihe Exodus v hlave 20 vo verši 17: Nepožiadaš domu blížneho svojho, ani nepožiadaš manželku blížneho svojho, ani sluhu jeho, ani slúžku jeho, ani jeho vola, ani jeho osla, ničoho, čo prináleží tvojmu blížnemu.
     Náš Katechizmus toto prikázanie rozdeľuje. Príkazy týkajúce sa manželky, slúžky a sluhu uvádza podľa Deuteronomia ako deviaty príkaz, naproti tomu protestantský katechizmus uvádza tento príkaz podľa Exodu.
     Desiate prikázanie zdvojuje a dopĺňa deviate, ktoré sa týka telesnej žiadostivosti. Desiate prikázanie zakazuje chtivosť, žiadostivosť po majetku blížneho, ktorá je koreňom krádeže, lúpeže a podvodu, zakázaných siedmym prikázaním.
     Siedme prikázanie zakazuje brať alebo si neprávom ponechať majetok blížneho a akýmkoľvek spôsobom poškodiť blížneho, spôsobiť škody na jeho majetku. Prikazuje starostlivosť a lásku v správe pozemských hmotných majetkov a plodov ľudskej práce. Z ohľadu na všeobecné blaho požaduje, aby sa rešpektovalo všeobecné určenie statkov – hmotných majetkov a právo na súkromné vlastníctvo. Kresťanský život sa snaží zameriavať hmotné majetky tohto sveta k Bohu a k bratskej láske.
     I. Všeobecné určenie pozemských majetkov a súkromné vlastníctvo      Stvorené dobrá sú určené všetkým ľudským pokoleniam. Viacmenej zem je rozdelená medzi ľudí, aby bola zaručená bezpečnosť ich života, ktorý je vystavený strádaniam a ohrozovaný násilím. Nadobúdanie majetku je oprávnené, aby sa zaistila sloboda a dôstojnosť osôb, aby každý mohol uspokojiť svoje základné potreby a potreby tých, za ktorých nesie zodpovednosť. Majetok má umožňovať, aby sa medzi ľuďmi prejavila prirodzená solidarita.
     Právo na súkromné vlastníctvo, získané prácou alebo prijaté od iných ako dedičstvo alebo ako dar, neruší pôvodné darovanie zeme celému ľudstvu. Všeobecné určenie pozemských majetkov zostáva prvotné, aj keď rozvoj všeobecného blaha vyžaduje rešpektovanie súkromného vlastníctva, práve na ňom a na jeho užívaní.
     Štátna moc má právo a povinnosť riadiť oprávnené užívanie práva na vlastníctvo v prospech všeobecného blaha.
     II. Úcta k osobám a ich majetku
     Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti v hospodárskych záležitostiach vyžaduje praktické uplatnenie čnosti miernosti, aby sa krotilo lipnutie na všetkom tohoto sveta, a čnosti spravodlivosti, aby bolo blížnemu podľa práva dávané to, čo mu prináleží, ako aj uskutočňovanie vzájomnej ľudskej solidarity, a to podľa zlatého pravidla a veľkomyseľnosti Pána, ktorý hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme my zbohatli z jeho chudoby (2Kor 8,9).
     REŠPEKTOVANIE MAJETKU DRUHÝCH
Siedme prikázanie zakazuje krádež, t.j. uchvátenie cudzieho majetku proti odôvodnenej vôli vlastníka. Nie je krádežou to, ak vlastník s tým súhlasí, alebo sa predpokladá tento súhlas, alebo ak je jeho odmietnutie proti zdravému rozumu a všeobecnému určeniu pozemských majetkov. To je prípad naliehavej a jasnej nutnosti, v ktorej jediným prostriedkom ako uspokojiť bezprostredné a základné potreby (potrava, prístrešie, odev…), je mať k dispozícii a k užívaniu cudzí majetok.
     Akýkoľvek iný spôsob použitý k odňatiu majetku, i keď so súhlasom štátu, je prehrešenie voči siedmemu prikázaniu. Rovnako je aj s ponechávaním si vypožičaných vecí alebo nájdených vecí, dopustenia sa obchodného podvodu, vyplácania nespravodlivej mzdy, zvyšovať ceny a pritom špekulovať s nevedomosťou a núdzou druhých.
     Sľuby sa majú dodržovať a dohody zachovávať tou mierou, akou je záväzok mravne spravodlivý. Značná časť života závisí na hodnote dohôd (zmlúv) medzi fyzickými alebo právnymi osobami. Každá zmluva má byť uzatváraná a uplatňovaná s dobrým úmyslom. Zmluvy podliehajú komunitatívnej spravodlivosti, ktorá upravuje výmeny medzi osobami pri plnom rešpektovaní ich práv.
     Zmenná spravodlivosť vyžaduje odčinenie spáchanej nespravodlivosti, t.j. navrátiť vlastníkovi to, o čo bol okradnutý.
     Hazardné hry alebo stávky samy osebe neodporujú spravodlivosti. Stávajú sa neprijateľnými, keď niekoho zbavujú toho, čo potrebuje, aby mohol kryť potreby svoje alebo druhých. Herné vášne sa môžu stať ťažkým otroctvom. Podvádzanie pri týchto hrách je ťažký hriech.
     Siedme prikázanie zakazuje skutky alebo akcie, ktoré z akéhokoľvek dôvodu, sebeckého alebo ideologického, obchodného alebo totalitného, vedú k zotročeniu ľudských bytostí, k zneuznaniu ich osobnej dôstojnosti, k ich kupovaniu, predávaniu a výmene, akoby to bol tovar.
     REŠPEKTOVANIE NEPORUŠENOSTI (INTEGRITY) STVORENIA
     Siedme prikázanie vyžaduje úctu k neporušenosti stvorenia. Odporuje ľudskej dôstojnosti nechávať zvieratá zbytočne trpieť a bezohľadne nakladať s ich životom. Zvieratá je možné mať rád, ale nemajú byť predmetom takej lásky, aká patrí len ľuďom.
     III. Sociálna náuka Cirkvi.
     Sociálna náuka Cirkvi tvorí jeden celok učenia cirkvi, ktorý sa rozvetvuje takou mierou, v akej Cirkev podáva výklad udalostí v priebehu dejín vo svetle celkového pojatia slova zjaveného Ježišom Kristom a za prispenia Sv. Ducha.
     Sociálna náuka Cirkvi predpokladá zásady uvažovania; formuluje merítka pre posudzovanie, ponúka smernice pre činnosť.
     IV. Hospodárska činnosť a sociálna spravodlivosť
     Ľudská práca pochádza po prvé priamo od stvorených osôb Bohom na Boží obraz a povolaných k tomu, aby pokračovali spoločne a po druhé v diele stvorenia tým, že si podrobia zem. Je to povinnosť. Práca oslavuje dary Stvoriteľa a prijaté schopnosti. Každý má právo na hospodárske podnikanie, každý má právo používať svoje schopnosti na to, aby prispel k rozmnožovaniu majetkov, z ktorých by mali prospech všetci a aby mohol zbierať z vlastného úsilia spravodlivé plody.
     Dôležitú úlohu tu zohráva štátna zodpovednosť za hospodársku činnosť, ľudia, ktorí vedú podniky, prístup k práci a k povolaniu a spravodlivá mzda.
     Štrajk je oprávnený vtedy, keď sa javí ako nevyhnutný alebo viacmenej nevyhnutný prostriedok k dosiahnutiu primeraného úžitku. Je mravne zlý, ak je sprevádzaný násilnosťami alebo ak vytyčuje cieľ, ktorý nesúvisí priamo s pracovným podnikaním alebo odporuje všeobecnému blahu.
     V. Spravodlivosť a solidarita medzi národmi
     Bohaté národy majú veľkú mravnú zodpovednosť voči tým národom, ktoré si samé nemôžu zaistiť prostriedky vlastného rozvoja alebo je im v tom zabránené následkom tragických dejinných udalostí.
     VI. Láska k chudobným
     Láska k chudobným patrí k pevným tradíciám Cirkvi. Inšpiruje sa evanjeliovými blahoslavenstvami. Patria sem skutky milosrdenstva.
     VII. Nezriadenosť žiadostivosti
     Desiate prikázanie zakazuje nenásytnosť a túžbu po neobmedzenom privlastňovaní si vecí, pozemských majetkov, zakazuje nezriadenú žiadostivosť, ktorá vzniká z bezuzdnej záľuby v bohatstve a s ním spojenej moci. Zakazuje tiež takú túžbu, ktorá vedie ku spáchaniu nespravodlivosti, ktorou by bol poškodený pozemský majetok blížneho.
     Toto prikázanie nezakazuje túžiť po majetku, ktorý patrí blížnemu, pokiaľ sa k tomu dostáva spravodlivou cestou a spravodlivými prostriedkami.
     Desiate prikázanie vyžaduje, aby sa z ľudského srdca vyhostila závisť, ktorá je jednou z hlavných nerestí. Závisť má svoju príčinu často v pýche. Pokrstený sa má preto naučiť žiť v pokore.
     VIII. Túžba ducha
     Poriadok zákona a milosti odvracia ľudské srdce od žiadostivosti a závisti, dáva mu okusovať túžbu po zvrchovanom Dobre, poučuje ho o vôli Sv. Ducha, ktorý nasycuje ľudské srdce.
     IX. Chudoba srdca
     Všetci veriaci majú dbať o to, aby správne ovládali svoje sklony, aby im užívanie pozemských vecí a priľnutie k majetku proti duchu evanjelia chudoby nebránilo postupovať k dokonalej láske.
     X. Chcieť vidieť Boha
     Túžba po opravdivom šťastí oslobodzuje človeka od nezriadeného lipnutia na majetkoch tohto sveta, aby dosiahla svoje naplnenie vo videní Boha, ktoré presahuje akékoľvek šťastie.
     Svätý ľud musí za pomoci milosti, ktorá prichádza zhora, ešte bojovať, aby dosiahol majetky, ktoré Boh sľubuje. Aby kresťan vlastnil a videl Boha, umŕtvuje svoje žiadosti a s Božou milosťou víťazí nad zvodmi rozkoše a moci.

V knihách Ex 20,14 a Dt 5,18 čítame jednoduchý príkaz: „Nezosmilníš!“ Toto isté čítame v Katechizme: „Nezosmilníš!“ V Matúšovom evanjeliu čítame bližšie vysvetlenie: „Počuli ste, že bolo povedané: Nezosmilníš! Ale ja vám hovorím: „Každý, kto sa díva na ženu so žiadostivosťou, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“(Mt 5,27-28).
     I. Ako muža a ženu ich stvoril…
     Boh, aby boli jeho obrazom… ako muž a žena (Gn 1,27) a dal im príkaz… ploďte a množte sa (Gn 1,28); v deň, kedy Boh stvoril človeka, kedy ich urobil na podobu svoju, t.j. Božiu. Ako muža a ženu ich stvoril, požehnal im a v deň, kedy ich stvoril, dal im meno Adam, t.j. človek (Gn 5,1-2). Keď tvoril Boh človeka podľa svojho obrazu…, vložil do ľudskej prirodzenosti taktiež mužské a ženské povolanie a zároveň aj schopnosť a zodpovednosť k láske a spoločenstvu.
     Pohlavnosť ovplyvňuje všetky stránky ľudskosti, ľudskej osoby v jednote jeho tela a duše. Týka sa to zvlášť citov, schopnosti milovať a plodiť a všeobecnejšie spôsobiť náväznosť vzťahov spoločenstva s druhými.
     Telesné, mravné a duchovné odlíšenie a vzájomné doplňovanie je zamerané na dobro manželstva a na rozvoj rodinného života. Harmónia dvojice a spoločnosti sčasti závisí na spôsobe, akým sa medzi pohlaviami prežíva vzájomné doplňovanie, potreba vzájomnej pomoci a osobného Boha. Spojenie muža a ženy v manželstve je jeden spôsob, ako v tele napodobní veľkodušnosť a plodnosť Stvoriteľa.
     II. Povolanie k čistote
     Čistota vyjadruje vydarenú integráciu pohlavnosti v človeku a tým aj vnútornú jednotu človeka v jeho duchovnej existencii. Pohlavnosť, prostredníctvom ktorej sa prejavuje príslušnosť človeka k hmotnému a biologickému svetu, sa stáva osobnou a skutočne ľudskou, keď je zapojená do vzťahu osoby k osobe, vo vzájomnom, úplnom a časove neobmedzenom sebadarovaní muža žene a naopak. Čnosť čistoty teda obsahuje neporušenosť osoby a celistvosti daru.
     INTEGRITA OSOBY
Čistota vyžaduje, aby sa človek naučil ovládať; to je škola ľudskej slobody. Alternatíva je jasná: Buď človek dokáže svojim vášňam rozkázať a dosiahne pokoj alebo sa nimi dá zotročiť a stane sa nešťastným. Dôstojnosť človeka vyžaduje, aby jednal podľa vedomej a slobodnej voľby, to znamená hýbaný a podnecovaný z vnútra osobným presvedčením, a nie zo slepého vnútorného popudu alebo z vonkajšieho donútenia. Tejto dôstojnosti človek dosahuje tým, že sa oslobodzuje z každého zajatia vášní, smeruje k svojmu cieľu slobodnou vôľou a voľbou dobra a účinne a s vynaliezavou príčinlivosťou si obstaráva vhodné prostriedky.
     Čnosť čistoty úzko súvisí so základnou čnosťou miernosti, ktorá smeruje k tomu, aby rozum ovládal vášne a chúťky ľudskej zmyslovosti. Sebaovládanie je dlhodobé dielo. Predpokladá úsilie začínať vždy znovu v každej dobe života. Čistota predstavuje vrcholne osobnú úlohu, zahŕňa taktiež kultúrne úsilie, pretože pokrok ľudskej osoby a rozvoj spoločnosti na sebe vzájomne závisí. Čistota je mravná čnosť. Je taktiež Božím darom, milosťou, ovocím Ducha. Sv. Duch dáva možnosť napodobňovať Kristovu čistotu tomu, kto bol znovuzrodený z krstnej vody.
     BEZVÝHRADNÉ SEBADAROVANIE
Čistota sa zvlášť prejavuje v priateľstve k blížnemu. Priateľstvo je veľké dobro pre všetkých, nech je pestované medzi osobami rovnakého alebo rozdielneho pohlavia. Vedie k duchovnému spoločenstvu.
     RÔZNE SPÔSOBY ČISTOTY
Každý človek je povolaný k čistote – kresťan sa oblieka v Krista. Čistotou sa musia vyznačovať osoby podľa svojich rozličných životných stavov: panenstvo, celibát.
Ženatí alebo vydané osoby sú povolané žiť manželskou čistotou; celibátnici sú povolaní zachovávať čistotu v zdržanlivosti. To platí aj o slobodných.
     Snúbenci sú povolaní žiť čisto v zdržanlivosti. Na túto skúšobnú dobu majú pozerať ako na čas, kedy sa majú učiť vzájomnej úcte, cvičiť sa vo vernosti a nádeji, že potom príjmu jeden druhého od Boha. Prejavy nežnosti, vlastné manželskej láske, ponechajú si na dobu manželstva. Vzájomne si budú pomáhať rásť v čistote.
     PORUŠOVANIE ČISTOTY
1. Chlipnosť: je nezriadená túžba alebo bezuzdné vyžívanie sa v zmyselnej rozkoši. Pohlavná rozkoš je mravne zlá, keď sa vyhľadáva pre ňu samotnú, mimo jej zamerania na plodenie a na životné spojenie.
2. Sebaukájanie je vedomé dráždenie pohlavných orgánov s cieľom prežívať pohlavnú rozkoš. Učiteľský úrad Cirkvi v línii stálej tradície vždy tvrdil, že sebaukájanie je skutok vnútorne a ťažko nezriadený. Vedomé užívanie pohlavných schopností z akýchkoľvek dôvodov mimo normálneho manželského vzťahu podstatne odporuje ich cieľu. Vyhľadáva sa v nich pohlavná rozkoš mimo požadovaný poriadok. Pri klasifikácii je potrebné brať do úvahy vekovú zrelosť penitenta.
3. Smilstvo: je to telesné spojenie slobodného muža so slobodnou ženou, ktorí neuzavreli manželstvo.
4. Pornografia: spočíva v tom, že sa skutočné alebo predstierané pohlavné úkony odcudzujú intimite partnerov, aby sa zámerne ukazovali tretím osobám. Pornografia uráža čistotu.
5. Prostitúcia uráža dôstojnosť osoby, ktorá sa predáva, pretože sa znižuje na pohlavnú rozkoš, pre ktorú je využívaná. Ten, kto platí, ťažko hreší. Prostitúcia je metla spoločnosti.
6. Znásilnenie je násilné vniknutie do pohlavnej intimity nejakej osoby. Je potupením spravodlivosti a lásky. Znásilnenie hrubo porušuje právo každého človeka na úctu, na slobodu, na telesnú a mravnú neporušenosť. Spôsobuje ťažkú škodu.
     ČISTOTA A HOMOSEXUALITA
Homosexualita označuje vzťahy medzi mužmi alebo medzi ženami, ktorí pociťujú pohlavnú príťažlivosť. Môže byť vypestovaná a môže byť aj vrodená. Sv. písmo homosexuálne vzťahy označuje ako veľkú mravnú spúšť. Odporujú prirodzenému zákonu. Odlučujú pohlavný úkon od predávania života. Nie sú plodom opravdivého citového a pohlavného dopĺňania sa. V žiadnom prípade nemôžu byť schvaľované. Cirkev doporučuje modliť sa za týchto ľudí a nediskriminovať ich. Homosexuálne osoby sú povolané k čistote, skrze čnosť sebaovládania sa vychovávajú k vnútornej slobode za podpory modlitby priateľov a príbuzných.
     III. Manželská láska
     V manželstve sa stáva telesná intimita manželov znamením a zárukou duchovného spoločenstva. Manželský zväzok je sviatostný. Z manželskej lásky muža a ženy taktiež vyplývajú dve požiadavky: vernosť a plodnosť.
     MANŽELSKÁ VERNOSŤ
Manželstvo je dôverné spoločenstvo života a manželskej lásky, ktoré Stvoriteľ vybavil vlastnými zákonmi, ktoré sa realizujú manželskou zmluvou alebo neodvolateľným osobným súhlasom. Manželia sa sebe navzájom dávajú definitívne a úplne! Nie sú už dvaja, ale jedno telo. Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje(Mk 10,9!
     MANŽELSKÁ PLODNOSŤ
Je dar a cieľ manželstva, lebo manželská láska svojou prirodzenosťou smeruje k tomu, aby bola plodná.
     DAR DIEŤAŤA
Písmo sv. vidí v početných rodinách znamenie Božieho požehnania a veľkodušnosti rodičov.
     Dieťa nie je niečím, čo sa rodičom javí ako dlh, ale je to dar. Dieťa nemôže byť považované za predmet, alebo majetok.
     PORUŠOVANIE DÔSTOJNOSTI MANŽELSTVA (hlavne deviate prikázanie)
1. Cudzoložstvo – označuje manželskú nevernosť. Nový zákon a šieste i deviate prikázanie cudzoložstvo úplne zakazujú. Proroci ho pranierujú ako ťažkú hriešnosť a úplne ho zakazujú. Proroci vidia v ňom modloslužbu.
2. Rozvod – podľa Krista je manželstvo nerozlučiteľné. Odluka manželov pri trvaní manželského zväzku môže byť v istých prípadoch oprávnená, ako stanovuje kanonické právo. Rozvod je ťažké previnenie proti prirodzenému zákonu.
3. Krvismilstvo – spočíva v intímnych vzťahoch medzi rodinnými príslušníkmi alebo príbuznými v takom stupni, ktorý je medzi nimi prekážkou manželstva. Krvismilstva sa dopúšťa aj ten, kto zneužíva dospelé deti alebo dospievajúcich, ktorí sú mu zverení do ochrany.