5. prikázanie

 V knihe Exodus v hlave 20 vo verši 13, ako aj v knihe Deuteronomium v hlave 5 vo verši 17, čítame veľmi stručný príkaz: „Nezabiješ!“ Nelíši sa v tomto ani Katechizmus. Širšie vysvetlenie nájdeme u Matúša v hlave 5 vo veršoch 21 až 22, kde Kristus hovorí: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: Hlupák, pôjde pred veľradu. A kto mu povie: Ty bohapustý blázon, pôjde do pekelného ohňa.“
     Ľudský život je posvätný, pretože už od počiatku zahrňuje stvoriteľskú činnosť Boha a stále zostáva vo zvláštnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu.
     Len Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca! Nikto a za žiadnych okolností si nemôže privlastňovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.
     I. Úcta k ľudskému životu.
     Písmo v rozprave o tom, ako Kain zabil Ábela, odhaľuje, že od počiatku ľudských dejín bol v človekovi hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh prehlasuje túto bratovraždu za ničomnosť:„ Čo si to urobil? Počúvaj, preliata krv tvojho brata kričí ku mne zo zeme. Budeš teraz prekliaty a vyvrhnutý zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby z tvojej ruky prijala krv tvojho brata“ (Gn 4,10-11).
     Písmo upresňuje zákaz piateho prikázania v knihe Ex 23,7: „Nedovolíš, aby bol zabitý nevinný a spravodlivý.“ Svojvoľné zabitie nevinného prísne odporuje dôstojnosti ľudskej bytosti, svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý zakazuje túto vraždu, má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade.
     V horskom kázaní Pán Ježiš pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Naviac hovorí a žiada od svojho učeníka, aby nastavil druhú stranu tváre, aby miloval svojho nepriateľa. On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby nechal meč v pošve.
     OPRÁVNENÁ OBRANA
     Oprávnená obrana osôb a spoločenstiev netvorí výnimku zo zákazu usmrtenia nevinného, čo znamená svojvoľnú vraždu. Z osobnej obrany môžu vzísť dva dôsledky, prvým z nich je záchrana vlastného života, zatiaľ čo druhým je zabitie útočníka… Len prvé je chcené, druhé nikdy, hovorí Tomáš Akvinský vo svojej Summe Theologiae.
     Láska k sebe je hlavnou zásadou mravnosti. Je preto oprávnené presadzovať rešpektovanie svojho práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, t.j. keď je donútený zasadiť útočníkovi smrteľnú ranu.
     Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj závažnou povinnosťou toho, kto je zodpovedný za život druhých, za všeobecné blaho rodiny alebo občianskeho spoločenstva. Zachovať všeobecné blaho spoločnosti vyžaduje, aby bol útočník zneškodnený. Z toho dôvodu tradičné učenie Cirkvi uznalo, že je odôvodnené právo a povinnosť právoplatnej verejnej moci ukladať tresty primerané závažnosti zločinu, bez toho, aby vylučovala, v prípade krajnej závažnosti, trest smrti. Z toho dôvodu majú nositelia verejnej moci právo použiť zbraň k odvráteniu útočníka od občianskeho spoločenstva zvereného ich zodpovednosti.
     Prvým cieľom trestu je napraviť neporiadok spôsobený vinou. Ďalej cieľom trestu je obrana verejného poriadku a bezpečnosť osôb. Nakoniec trest má tiež liečebnú hodnotu, má prispievať k náprave vinníka.
     VRAŽDA
Piate prikázanie zakazuje ako ťažké prehrešenie sa, ak ide o priame a úmyselné zabitie. Vrah a tí, ktorí úmyselne spolupracujú na zabití, páchajú hriech, ktorý volá k nebu o pomstu. S tým súvisí aj nepriama účasť na vyvolaní smrti. Rovnako vystavovať nebezpečenstvu osoby bez vážneho dôvodu, taktiež odmietnutie pomoci nejako ohrozenej osoby.
     Za nechcenú vraždu nie je človek mravne zodpovedný. Lenže nie je ospravedlnený, ak bez vážnych dôvodov jednal tak, že spôsobil smrť, i keď nemal úmysel smrť priviesť.
     POTRAT
     Ľudský život musí byť absolútne rešpektovaný a chránený už od okamihu počatia. Už od prvej chvíle jeho existencie majú byť ľudskej bytosti priznané práva osoby, medzi nimi je neodňateľné právo každej nevinnej bytosti na život. Túto skutočnosť uvádza Sv. písmo u proroka Jeremiáša 1,5: „Prv, než som ťa utvoril v lone, poznal som ťa, prv než si vyšiel z materského lona, posvätil som ťa“. Rovnako nachádzame u starých cirkevných otcov: Nezabiješ zárodok potratom a nenecháš zahynúť novorodenca!
     Formálna spolupráca pri potrate je hriechom. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskosti, proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie. Kto vykonal alebo si nechal vykonať potrat (dokonalý), padol do exkomunikácie, ktorá nastupuje bez rozhodnutia predstaveného. Cirkev tu nemieni ustúpiť, teda zužovať pole milosrdenstva. Tým zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu, nenapraviteľnú škodu spôsobenú nevine zabitej obeti, jej rodičom a celej spoločnosti.
     EUTANÁZIA
     Priama eutanázia spočíva v ukončení života osôb postihnutých, nemocných alebo už blízkych smrti. Nech sú dôvody a prostriedky akékoľvek, je mravne neprijateľná! Je to vražda!
     SAMOVRAŽDA
     Každý je zodpovedný za svoj život pred Bohom, ktorý mu ho dal. Samovražda sa prieči prirodzenému sklonu zachovať si svoj život a udržať ho aj naďalej. Závažne odporuje správnej láske k sebe. Samovražda je proti láske k živému Bohu. Úmyselná spolupráca na samovražde sa prieči mravnému zákonu.
     Ťažké psychické poruchy, úzkostlivosť alebo nadmerný strach zo skúšky, z utrpenia alebo z mučenia môžu zodpovednosť samovraha zmenšiť. Nad večnou spásou osôb, ktoré sa usmrtili, sa nemá zúfať. Boh im môže dať príležitosť pre spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám. Za osoby, ktoré si siahli na život, sa Cirkev modlí.
     II. Rešpektovanie dôstojnosti osôb.
     ÚCTA K DUŠI DRUHÉHO: POHORŠENIE
Pohoršenie je postoj alebo chovanie sa, ktoré navádza druhého k páchaniu zla. Pohoršenie nadobúda zvláštnej závažnosti pre postavenie tých, ktorí ho dávajú, alebo pre slabosť tých, ktorí sú mu vystavení. Pohoršenie je ťažké vtedy, keď ho dávajú tí, ktorí majú podľa prirodzenosti alebo z funkcie učiť a vychovávať druhých. Pohoršenie môže byť vyvolané zákonom alebo módou alebo verejnou mienkou. Lukáš hovorí:„Nie je možné, aby neprišlo pohoršenie, ale beda tomu, od koho pochádza!“
     REŠPEKTOVANIE ZDRAVIA
Život a telesné zdravie sú cenné dary od Boha. Máme sa o ne rozumne starať a brať priamo do úvahy potreby druhých a všeobecné blaho. Užívanie drog spôsobuje ťažké škody na zdraví a na ľudskom živote – je to útok na život.
     ÚCTA K SEBE A VEDECKÉ BÁDANIE
I keď vedecké bádanie je potrebné, ale bádanie alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať k zákrokom, ktoré sú samé osebe proti dôstojnosti osoby a proti mravnému zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov takéto zákroky neospravedlňuje. Pokusy na ľuďoch nie sú v súlade s dôstojnosťou osoby, tým viac ak sú vykonávané bez súhlasu dotyčnej osoby, alebo osoby blízkej, ktorá je k tomu oprávnená. Transplantácia orgánov nie je prijateľná, ak nebol daný súhlas od darcu alebo jeho blízkych alebo k tomu oprávnenej osoby.
     REŠPEKT K TELESNEJ INTEGRITE
Únosy a branie rukojemníkov, alebo aj amputácia alebo sterilizácia nevinných osôb sú priamo proti mravnému zákonu.
     ÚCTA K MŔTVYM
S telami zosnulých sa má zachádzať s úctou a s láskou vo viere a v nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je jeden zo skutkov telesného milosrdenstva, vzdáva česť Božím deťom, chrámu Ducha Svätého. Pitva mŕtvych môže byť prípustná kvôli súdnemu pokračovaniu alebo kvôli vedeckému bádaniu. Nezištné darovanie orgánov po smrti je oprávnené a môže byť záslužné.
     Cirkev dovoľuje kremáciu, ak taká voľba nespochybňuje vieru vo vzkriesenie mŕtvych.
     III. Obrana mieru
     HNEV
Hnev je túžba po pomste. Túžiť po pomste je zlo, ktoré je potrebné potrestať, je nedovolené; je však chvályhodné uložiť odčinenie, aby sa napravili neresti a zachovala spravodlivosť. Ak ide hnev až tak ďaleko, že človek chce s plným vedomím zabiť blížneho alebo ho vážne zraniť, ťažko to odporuje láske, je to smrteľný hriech. Pán Ježiš hovorí: „Každý, kto sa na svojho brata hnevá, patrí pred súd“ (Mt 5,22).
     DOBROVOĽNÁ NENÁVISŤ
Odporuje láske, je hriechom, keď pre človeka chce úmyselné zlo. Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, keď niekto vedome chce, aby blížny mal veľkú škodu.
     MIER
     Úcta k ľudskému životu a jeho rozvoju vyžaduje mier! To nie je len obyčajný nevojnový stav, ale slobodná komunikácia medzi ľudskými bytosťami, rešpektovanie dôstojnosti osoby i národov a trvalého bratstva.
     CHRÁNIŤ SA VOJEN
     Piate prikázanie zakazuje svojvoľné ničenie ľudského života. Obrana je potrebná. Jej rozsah zvažujú vrchnosti: svetská i cirkevná. V ozbrojených konfliktoch stále platí mravný zákon.
Leave a comment

4. prikázanie

 „Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, Boh tvoj!“, čítame v knihe Exodus v hlave 20 vo verši 12. A v knihe Deuteronomium v hlave 5 vo verši 16 okrem prvej časti čítame zdôvodnenie, ktoré nenachádzame ani v Katechizme „…ako ti to Pán, Boh tvoj, prikázal, aby dni tvojho života dlho trvali a tebe sa darilo v zemi, ktorú ti dá Pán, Boh tvoj, dáva.“ V Katechizme je uvedený holý príkaz: „Cti otca svojho i matku svoju!“ U Lukáša je dodatok, ktorý hovorí: „A poslúchaj ich!“ (Lk 2,51).
     Boh chcel, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za svoj život a ktorí nám odovzdali poznanie Boha. Sme povinní ctiť a rešpektovať všetkých, ktorým Boh pre naše dobro odovzdal svoju autoritu. Toto prikázanie je vyjadrené kladným spôsobom ako povinnosť, ktorú máme splniť. Ohlasuje nasledujúce prikázanie, ktoré sa týka zvláštnej úcty k životu, k manželstvu, k majetku, k slovu. Je jedným zo sociálnych prikázaní, zo základov sociálnej náuky Cirkvi.
     Štvrté prikázanie sa výslovne obracia k deťom v rámci ich vzťahov k otcovi a matke lebo tento vzťah je najvšeobecnejší. Požaduje, aby sme zahrňovali úctou, láskou a vďačnosťou prarodičov a predkov. Vzťahuje sa konečne na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči ich nadriadeným, občanov voči ich vlasti, voči tým, ktorí spravujú verejné veci a voči vládnym predstaviteľom.
     Toto prikázanie zahrňuje v sebe aj úctu v širšom slova zmysle, ako aj povinnosti rodičov, poručníkov, učiteľov, verejných a vládnych predstaviteľov, všetkých, ktorí vykonávajú nejakú právomoc nad druhými alebo nad nejakým spoločenstvom osôb.
     Dodržiavanie tohoto prikázania prináša spolu s duchovnými plodmi aj časné plody mieru a blahobytu. Naopak prestupovanie tohoto prikázania spôsobuje ťažké škody spoločenstva aj jednotlivých osôb.
     I. Rodina v Božom pláne.
     Nepochybne sa štvrté prikázanie v prvom rade dotýka rodiny. Čo je to rodina? Rozoberme si to postupne:
     POVAHA RODINY
     Muž a žena spojení v manželstve tvoria spolu so svojimi deťmi rodinu. Táto inštitúcia má prioritné uznanie pred akoukoľvek ustanovizňou zo strany verejnej moci; sama si zabezpečuje svoju vážnosť. Rodina sa bude považovať za normálny vzťah, podľa ktorého sa majú hodnotiť rôzne spôsoby príbuzenstva. Boh tým, že stvoril muža a ženu, ustanovil ľudskú rodinu a dal jej základný poriadok. Jej členovia sú rovnakej dôstojnosti. Pre obecné blaho jej členovia sú v rodine rôzne zodpovení a majú rôzne práva a povinnosti.
     Manželské spoločenstvo je založené na vzájomnom súhlase manželov. Manželstvo a rodina sú zamerané k dobru manželov, k plodeniu a výchove detí. Manželská láska a plodenie detí vytvárajú medzi členmi tej istej rodiny osobný vzťah a základnú zodpovednosť.
     KRESŤANSKÁ RODINA
Kresťanská rodina je „špecifickým vyjadrením a uskutočnením… cirkevným spoločenstvom… Preto taktiež môže mať a má byť nazývaná domácou cirkvou. Je spoločenstvom viery, nádeje a lásky; v Cirkvi nadobúda zvláštnej dôležitosti, ako je to v Novom zákone. Kresťanská rodina je spoločenstvom osôb, stopou a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Svätom Duchu. Jej plodivá a výchovná sila a činnosť je odbleskom stvoriteľského diela Otca. Rodina je povolaná, aby sa podieľala na modlitbe a obeti Krista. Denná modlitba a čítanie Božieho slova v nej posilňuje lásku. Kresťanská rodina pôsobí evanjelizačne a misionársky.
     Vzťahy v rodine vytvárajú podobnosť citov, náklonností a záujmov, ktoré sa rodia predovšetkým zo vzájomnej úcty jej členov. Rodina je výsadným spoločenstvom povolaným k tomu, aby uskutočnila vzájomné dorozumenie manželov, a svedomitou spoluprácou rodičov pri výchove detí.
     II. Rodina a spoločnosť
     Rodina je základnou bunkou života spoločnosti. Je to prirodzená spoločnosť, v ktorej muž a žena povolaní k tomu, aby sa sebe navzájom dávali v láske a v dare života. Autorita, stálosť a prežívanie vzťahov v lone rodiny tvoria základy bezpečnosti a bratstva, v ktorom sa dá už od mladosti naučiť mravným hodnotám, začať uctievať Boha a správne užívať slobody. Rodinný život je uvádzaním do života spoločnosti. Dôležitosť rodiny pre život a blahobyt spoločnosti ukladá spoločnosti zvláštnu zodpovednosť pri podporovaní a upevňovaní manželstva a rodiny.
     III. Povinnosti členov rodiny.
     POVINNOSTI DETÍ
Božie otcovstvo je zdrojom ľudského otcovstva, v Božom otcovstve má úcta k rodičom svoj základ. Úcta detí, nedospelých a dospelých, k vlastnému otcovi a k vlastnej matke pramení z prirodzeného citu zrodeného z puta, ktoré ich vzájomne spája. Túto úctu vyžaduje Božie prikázanie. V knihe Sir 7,27-28 čítame: „Z celého srdca cti otca a nikdy nezabudni na pôrodné bolesti svojej matky. Pamätaj, že im ďakuješ za svoje bytie. Čím sa im môžeš odplatiť za to, čo ti dali?“
     Štvrté prikázanie pripomína deťom, ktoré sú už dospelé, ich zodpovednosť za rodičov. Úcta detí k rodičom napomáha ku zhode v celej rodine, v celom rodinnom živote, týka sa tiež vzťahov medzi súrodencami.
     POVINNOSTI RODIČOV
     Rodičia sa majú dívať na svoje deti ako na deti Božie a rešpektovať ich ako ľudské bytosti. Svoje deti vychovávať k dodržiavaniu Božieho zákona tým, že sú sami poslušní vôli nebeského Otca.
     Rodičia sú prví, ktorí majú zodpovenosť za výchovu svojich detí. Rodina je zvlášť vhodným miestom pre výchovu k čnostiam. Rodičia majú veľkú zodpovednosť za to, aby dávali svojim deťom dobrý príkald. Ak uznajú svoje chyby pred deťmi, budú ich schopní lepšie viesť a naprávať. Rodičia dostali milosť pri vysluhovaní si sviatosti manželstva, zodpovednosť a výsadu evanjelizovať svoje deti. Už od prvých rokov ich majú viesť a uvádzať do tajomstiev viery. Sú prvými učiteľmi svojich detí. Deti prispievajú k rastu svojich rodičov vo svätosti. Rodičia, ktorí sú ako prví zodpovední za výchovu detí, majú právo zvoliť pre ne školu, ktorá zodpovedá ich presvedčeniu. To je ich základné právo.
     Keď deti dospejú, majú právo zvoliť si svoje povolanie a svoj životný stav. Túto novú zodpovednosť vezmú na seba v dôvernom vzťahu k svojim rodičom. Rodičia sa vyhnú tomu, aby ich nútili pri voľbe povolania alebo stavu, pri voľbe manželky či manžela.
     IV. Rodina a Božie kráľovstvo.
     Aj keď sú rodinné zväzky dôležité, predsa nie sú absolútne! Je potrebné byť presvedčený, že prvým povolaním kresťana je nasledovanie Ježiša. Stať sa Ježišovým učeníkom znamená prijať pozvanie patriť k Božej rodine, viesť život zhodný s Božím životným systémom. Rodičia budú prijímať a rešpektovať s radosťou a vďakyvzdávaním Pánovi, ak sa Pán obráti na jedno z ich detí, aby ho nasledovalo v panenstve, alebo v celibáte pre nebeské kráľovstvo v zasvätenom živote alebo v kňazskom povolaní.
     V. Verejná moc v občianskej spoločnosti.
     Štvrté prikázanie nám predpisuje ctiť si taktiež všetkých, ktorí sa k nášmu dobru pričinili alebo pričiňujú, ktorí od Boha dostali autoritu v spoločnosti.
     POVINNOSTI OBČIANSKYCH ORGÁNOV
     Politická moc je povinná rešpektovať základné práva ľudskej osobnosti. Nech sa snaží vykonávať spravodlivosť a rešpektovať pri tom práva každého jednotlivca, predovšetkým rodín a núdznych. Občianske práva môžu a musia byť zaručené podľa požiadaviek všeobecného blaha. Nemôžu byť verejnými orgánmi odňaté bez oprávneného a primeraného dôvodu. Výkon politických práv je zameraný na všeobecné blaho národa a ľudskej spoločnosti.
     POVINNOSTI OBČANOV
Je povinnosťou občana prispievať spolu s verejnými orgánmi k blahu spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Milovať vlasť a slúžiť jej vyplýva z povinnej vďačnosti a z dôvodu lásky. Podriadenosť právoplatnej autorite a služba všeobecnému blahu vyžadujú, aby občania plnili svoje funkcie v živote politického spoločenstva.
     Bohatšie národy majú prijímať cudzincov, ktorí hľadajú bezpečie a prostriedky potrebné pre život, ktoré nemôžu nájsť v krajine, odkiaľ pochádzajú. Občan je vo svojom svedomí viazaný nekonať podľa nariadenia občianskych orgánov, ak sú tieto príkazy proti požiadavkám mravného poriadku, proti základným ľudským právam alebo proti učeniu evanjelia.
     CIRKEV A ŠTÁT
Cirkev vyzýva nositeľov politickej moci, aby sa vo svojich úsudkoch a rozhodnutiach riadili zjavenou pravdou o Bohu a človeku. K poslaniu Cirkvi patrí posudzovať z hľadiska mravného aj tie veci, ktoré patria do oblasti politiky, ak to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší. Pritom bude používať všetky prostriedy, ale len také, ktoré sú v súlade s evanjeliom a dobrom všetkých ľudí v rôznych dobách a situáciách.

Leave a comment

3. prikázanie

Tretie prikázanie

     V knihe Exodus 20,8-10 čítame: “Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní pracuj a vykonávaj svoju robotu, siedmeho dňa je sobota Pána, Boha tvojho. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu, ty sám a ani tvoj syn, alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo slúžka, alebo tvoj dobytok, alebo cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach.“ Vo verši 11 odôvodňuje svoje rozhodnutie: “Lebo za šesť dní utvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal a zasvätil ho.“ Pre lepšie pochopenie zákona uvádzame znenie tohto príkazu z knihy Deuteronomium, kde čítame: “Zachovaj deň sobotňajší, aby si ho zasvätil, ako ti Pán, Boh tvoj, prikázal. Za šesť dní budeš pracovať a robiť svoju prácu, ale siedmy deň je sobota (t.j. odpočinok) pre Pána, Boha tvojho; v ňom nebudeš robiť nijakú prácu, ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani akýkoľvek tvoj dobytok, ba ani cudzinec nie, čo v tvojom bydlisku býva, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty sám. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej zemi, a že Pán, Boh tvoj, vyviedol ťa odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto Pán, Boh tvoj, prikázal ti zachovávať sobotňajší deň“ (Dt 5,12-15).
     Po prečítaní znenia tohto prikázania z kníh Starého zákona lepšie pochopíme krátke znenie v našom Katechizme, kde sa hovorí: “Spomni, aby si deň sviatočný svätil!“
     I. Sobotňajší deň:
     Tretie prikázanie pripomína posvätnosť soboty: Siedmeho dňa, ako sme počuli, Pán Boh odpočíval. Písmo pripomína stvorenie sveta a pri tej príležitosti Boh oddelil siedmy deň ako svätý. Písmo sväté rovnako v dni Pána taktiež zdôrazňuje pamiatku na oslobodenie Izraela (Božieho ľudu) z egyptského otroctva: “Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej zemi a že ťa Pán, tvoj Boh, odtiaľ vyviedol pevnou rukou a napätým ramenom; preto ti prikázal Pán, tvoj Boh, dodržovať deň odpočinku“(Dt 5,15).
     Boh zveril Izraelu sobotu, aby ju zachovával na znamenie večnej zmluvy. Sobota je pre Pána; je posvätne vyhradená pre chválu Boha, jeho stvoriteľského diela a jeho spásnych činov v prospech Izraela – Božieho ľudu – veriacich v Boha. Božia činnosť je vzorom pre ľudskú činnosť. Ak si Boh siedmeho dňa “odpočinul“ (Ex 31,17), aj človek má “odpočívať“ a dovoliť aj druhým, predovšetkým chudobným, aby si mohli oddýchnuť (Ex 23,12). Sobota prerušuje každodennú činnosť a umožňuje odpočinok. Je to deň protestu proti otroctvu práce a kultu peňazí!!!
     Evanjelium uvádza početné príležitosti, pri ktorých bol Ježiš obviňovaný, že porušuje zákon o sobote. Lenže Ježiš nikdy neporušuje svätosť toho dňa. Dáva mu zo svojej autority pravé vysvetlenie: „Sobota je pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mk 2,27). Kristus plný súcitu považuje za správne „v sobotu konať dobre“, skôr než zle, „život zachrániť“, skôr než zničiť (Mk 3,4). Sobota je deň Pána milosrdenstva a deň úcty vzdávanej Bohu: „Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“ (Mk 2,28).
     II. Deň Pána:
     „Toto je deň, ktorý urobil Pán, jasajme a radujme sa“ (Ž 118,24).
     DEŇ ZMŔTVYCHVSTANIA: NOVÉ STVORENIE.
Ježiš vstal zmŕtvych v prvý deň v týždni (Mt 16,2; Lk 24,1; Jn 20,1). Ako prvý deň pripomína deň Kristovho vzkriesenia prvé stvorenie. Ako ôsmy deň, ktorý nasleduje po sobote, znamená nové stvorenie zahájené Kristovým zmŕtvychvstaním. Tento deň sa stal pre kresťanov prvým zo všetkých dní, prvým zo všetkých sviatkov – deň Pána (hé Kyriaké hémera – dies dominica) – nedeľa.
     NEDEĽA – DOVŔŠENIE SOBOTY.
Sv. Justín vo svojej Apologetike hovorí: Zhromažďujeme sa v deň slnka, pretože je to prvý deň, v ktorom Boh vyviedol z temnôt hmotu a stvoril svet; v tento deň taktiež Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, vstal zmŕtvych. Nedeľa sa jasne líši od soboty, po ktorej časove každý týždeň nasleduje a nahrádza pre kresťanov jej obradný predpis. V Kristovej Veľkej noci (Pasche) dovršuje sa duchovná náplň hebrejskej soboty a ohlasuje večné odpočinutie človeka v Bohu. Veď kult zákona pripravoval na Kristovo tajomstvo a to, čo sa v ňom konalo, bolo predobrazom rysu – črty, ktorá sa vzťahuje na Krista.
     Túto realitu sv. Ignác Antiochijský vo svojom liste Epistula ad Magnesios vyjadril nasledovne: Tí, ktorí žili v starom poriadku (SZ), sa obrátili k novej nádeji a nehľadeli už na sobotu, ale žili podľa nedele, dňa Pána, v ktorom je náš život posvätený skrze milosť Pána a jeho smrť.
     Slávenie nedele uskutočňuje mravný predpis prirodzene vpísaný do ľudského srdca: vzdávať Bohu vonkajšiu, viditeľnú, verejnú a pravidelnú úctu na pamiatku jeho všeobecného dobrodenia voči ľuďom. Nedeľná bohoslužba je splnením mravného prikázania Starého zákona, od ktorého preberá rytmus ducha tým, že každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa svojho ľudu.
     NEDEĽNÁ EUCHARISTICKÁ OBETA.
Nedeľné slávenie dňa a Eucharistie Pána je stredobodom života Cirkvi. Nedeľu – deň Pána, v ktorom sa slávi veľkonočná udalosť – je nevyhnutné v celej cirkvi zachovávať z dôvodov apoštolskej tradície ako prvotný zasvätený sviatok.
     Tento zvyk kresťanského zhromažďovania siaha až do počiatkov apoštolskej doby. Sv. apoštol v liste Židom pripomína: Nezanedbávajte svoje „spoločné zhromažďovanie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale navzájom sa povzbudzujte“ (Žid 10,25).
     Farnosť je určité natrvalo zriadené spoločenstvo kresťanov v miestnej Cirkvi pod vedením eparchialného biskupa a do pastoračnej starostlivosti uvedeného farára, ako jej pastierovi. Je to miesto, kde môžu byť zvolaní všetci veriaci, aby slávili nedeľnú eucharistickú obeť. Farnosť vedie kresťanský ľud ku správnym prejavom liturgického života; zhromažďuje ho pri liturgickom slávení, učí Kristovej spásnej náuke, uvádza do života lásku Pána v dobrých a bratských skutkoch: Toto sv. Ján Zlatoústy komentuje: „Nemôžeš sa doma modliť tak ako v kostole, kde je Boží ľud zhromaždený, kde sa volanie vznáša k Bohu jedným srdcom. Tam je niečo viac, jednota myslenia, súzvuk duší, zväzok lásky, modlitby kňazov a veriacich.“
     NEDEĽNÁ POVINNOSŤ
Cirkevné prikázanie vymedzuje a upresňuje Pánov zákon: v nedeľu a v ďalších prikázaných sviatkoch sú veriaci viazaní povinnosťou zúčastniť sa na sv. liturgií. Povinnosť účasti na bohoslužbe splní ten, kto sa zúčastní sv. liturgie, kedykoľvek sa koná katolícky obrad, buď v deň sviatku alebo večer predchádzajúceho dňa.
     Účasť na eucharistickej obeti, t.j. na sv. omši je základným potvrdením, že sme kresťania katolíci. Preto sú veriaci povinní zúčastniť sa sv. omše v zasvätené dni. Ospravedlnení sú iba vtedy, keď sa z vážnych dôvodov nemôžu zúčastmniť na sv. omši, napr. sú chorí, starajú sa o kojenca a iné vážne dôvody, alebo sú od nej svojím farárom dišpenzovaní. Tí, ktorí o túto povinnosť vedome nedbajú, dopúšťajú sa ťažkého hriechu.
     Účasť na spoločnom slávení nedeľnej sv. liturgii je svedectvom príslušnosti a vernosti Kristovej Cirkvi. Týmto spôsobom veriaci dosvedčuje svoju účasť na spoločenstve viery a lásky. Zároveň spoločne vydávajú svedectvo o Božej svätosti a o svojej nádeji v spasenie. Vzájomne sa posilňujú pod vedením Sv. Ducha.
     Cirkev doporučuje veriacim: Ak sa z dôvodov nedostatku duchovných, alebo z iného vážneho dôvodu nemajú možnosť zúčastniť sa sv. liturgie, veľmi sa doporučuje veriacim, aby sa zúčastnili bohoslužby slova, alebo aby sa venovali po náležitú dobu modlitbe, sami alebo v spoločenstve rodín.
     DEŇ MILOSTI A PRACOVNÉHO POKOJA
Ustanovenie dňa Pána prispieva k tomu, aby bola všetkým daná možnosť mať taktiež dostatok pokoja a voľného času k životu rodinnému, kultúrnemu, spoločenskému a náboženskému, hovorí II.vatikánsky koncil. V nedeľu a v ostatných zasvätených sviatkoch sa veriaci majú zdržiavať tých prác alebo činností, ktoré sú na prekážku bohopocte a radosti, ktorá je vlastná dňu Pána a zabraňujú konaniu skutkov milosrdenstva a nevyhnutnému uvoľneniu mysle človeka ako aj tela…
     Potreby rodiny alebo veľká spoločenská užitočnosť sú oprávneným ospravedlnením od zachovania príkazu nedeľného pokoja. Veriaci však musia bdieť, aby nezavádzali tzv. oprávnené ospravedlnenia zvykami, ktoré škodia náboženstvu, rodinnému životu a zdraviu.
     Toto sv. Augustín komentuje nasledovne: Láska k pravde hľadá posvätný čas, potreba lásky prijíma spravodlivú prácu.
     Patrí sa, aby si kresťania, ktorí majú voľný čas, spomenuli na svojich bratov, ktorí majú tiež potrebu a tie isté práva, a nemôžu si odpočinúť pre svoju chudobu a núdzu. Kresťanská zbožnosť zasväcuje tradične nedeľu dobrým skutkom a pokorným službám, ktoré potrebujú nemocní, zoslabení, starí, atď. Kresťania majú svätiť nedeľu tým, že venujú čas a pozornosť svojej rodine a príbuzným, čo nemôžu robiť vo všedných dňoch.
     Nedeľa je vhodná doba na zamyslenie sa, mlčanie, štúdium a rozjímanie, ktoré prospieva rastu vnútorného a kresťanského života.
     Svätiť nedele a sviatky si vyžaduje spoločné úsilie. Každý kresťan sa musí vyhnúť tomu, aby bez potreby uložil inému niesť, čo by mu bránilo svätiť deň Pána.
Leave a comment