2. prikázanie

Druhé prikázanie

     V knihe Exodus 20,7, ako aj v knihe Deuteronomium 5,11 čítame: “Nevezmeš meno Pána Boha tvojho nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“
     V našom Katechizme čítame skrátenú formuláciu tohto prikázania: “Nevezmeš meno Božie nadarmo!“
     I. Meno Pána je sväté:
     Prečo Pán Boh dal takéto prikázanie? Druhé prikázanie predpisuje rešpektovať meno Pána! Toto je odvodené rovnako ako prvé prikázanie z čnosti zbožnosti a dáva nám normu, poriadok predovšetkým pre naše rozprávanie o svätých veciach.
     Medzi slovami zjavenia má jedno slovo zvláštny význam, je to slovo, ktoré zjavuje Božie meno. Boh ho určil tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí k prejavom dôvernosti a intimity. Meno Pána je sväté. Preto ho človek nesmie zneužívať. Má si ho uchovať v pamäti v tichom klaňaní sa plného lásky. Nezaradí ho medzi slová svojich úst, pokiaľ by ním nechcel chváliť, velebiť a oslavovať.
     Úcta k Božiemu menu vyjadruje úctivý postoj, aký je slušné mať k tajomstvu samotného Boha a k celej posvätnej skutočnosti, ktorú predstavuje. Zmysel pre posvätné je súčasťou čnosti zbožnosti.
     Veriaci má vydávať svedectvo o mene Pánovom tým, že neohrozene vyznáva svoju vieru. Kázanie a katechéza majú byť preniknuté klaňaním a úctou k menu nášho Pána Ježiša Krista.
     Druhé prikázanie zakazuje zneužívanie Božieho mena, t.j. každé nevhodné užívanie mena Boha, Ježiša Krista, Panny Márie a všetkých svätých.
     SĽUB daný iným v mene Boha, to znamená vsádzať Božiu česť, vernosť, pravdivosť a autoritu. Takýto sľub sa má dodržať ako požiadavka spravodlivosti. Spreneveriť sa takémuto sľubu sa rovná zneužitiu Boha, jeho mena a istým spôsobom to znamená robiť z Boha klamára. To znamená, že si Boha vôbec nevážime, a už nehovorím, že naša viera v Boha je veľmi slabá, ak nie nulová. Tým sa zároveň previňujeme proti viere, láske a nádeji. Prinajmenšom tým prejavujeme vlažnosť vo viere, ak to už nie je na úrovni nenávisti voči Bohu, lebo takto označujeme človeka, ktorého nemáme radi.
     Rúhanie sa stavia priamo proti druhému prikázaniu a ako sme hovorili aj proti prvému prikázaniu. Spočíva v tom, že človek prejavuje vnútorne alebo navonok nenávistné, vyčítavé a vyzývavé slová proti Bohu, že špatne hovorí o Bohu, že jeho slovám chýba úcta k Bohu, že zneužíva Božie meno. Zákaz rúhania sa vzťahuje aj na slová proti Kristovej Cirkvi, proti svätým a posvätným veciam. Rúhaním je aj to, keď sa niekto skrýva za Božie meno, aby zamaskoval zločinecké metódy, zotročovanie národov, mučenie alebo popravovanie v mene Božom. Zneužitie Božieho mena pri spáchaní zločinu vedie k odmietaniu náboženstva. Rúhanie odporuje úcte, ktorú sme povinní Bohu vzdávať, ako aj jeho menu. Samo osebe je ťažkým hriechom.
     Kliatby, do ktorých je vložené Božie meno bez úmyslu rúhať sa, sú nedostatkom úcty voči Pánovi. Druhé prikázanie zakazuje aj užívanie Božieho mena k magickým účelom.
     II. Božie meno brané nadarmo:
     Druhé prikázanie zakazuje krivú prísahu. Urobiť slávnostný sľub alebo prisahať, znamená brať Boha za svedka toho, čo sa tvrdí. To znamená dovolávať sa Božskej pravdivosti ako záruky vlastnej pravdivosti. Prísaha sa záväzne odvoláva na meno Pána.
     Odmietnuť krivú prísahu je povinnosťou voči Bohu. Boh ako Stvoriteľ a Pán je normou každej pravdy. Ľudské slovo je v zhode alebo v rozpore s Bohom, ktorý je Pravda sama. Keď je prísaha pravdivá a oprávnená, stavia do pravého svetla vzťah ľudského slova k Božej pravde. Krivá prísaha volá Boha za svedka nejakej lži.
     Kto urobí nejaký sľub pod prísahou s úmyslom nedodržať ho, alebo sa nedrží toho, čo sľúbil pod prísahou, je krivoprísažníkom. Krivá prísaha je veľkým nedostatkom úcty k Pánovi každého slova. Zaväzovať sa prísahou k vykonaniu nejakej špatnosti je proti svätosti Božieho mena.
     Ježiš vyložil druhé prikázanie v horskom kázaní. “Počuli ste, že bolo povedané predkom: Nebudeš krivo prisahať, ale splníš Pánovi svoje prísahy. Ale ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte… Ale vaša reč nech je áno, áno, nie, nie. Čo je navyše, je zo Zlého“ (Mt 5,33-34.37). Ježiš učí, že každá prísaha v sebe obsahuje vzťah k Bohu a k Božej prítomnosti a k jeho pravde, čomu musí byť vzdávaná česť v každom slove. Rozvážnosť pri odvolávaní sa v reči na Boha ide ruka v ruke s úctivou pozornosťou voči prítomnosti, dosvedčovanej alebo tupenej každým naším tvrdením.
     Z učenia svätého Pavla cirkevná tradícia pochopila, že Ježiš nie je proti prísahe, ak je skladaná zo závažných a spravodlivých dôvodov (napr. pred súdom). Prísaha je vzývanie Božieho mena na svedectvo pravdy, môže byť urobená len pravdivo, uvážene a spravodlivo.
     Svätosť Božieho mena vyžaduje nedovolávať sa ho kvôli malichernostiam! Vyžaduje, aby sa prísaha neskladala za takých okolností, kedy by to mohlo byť vysvetlené ako schvaľovanie moci, ktorá prísahu neprávom požaduje. Ak je prísaha požadovaná občianskymi úradmi neoprávnene, môže byť odmietnutá. Ide o prípady, keď je požadovaná k niečomu, čo odporuje ľudskej dôstojnosti alebo spoločenstvu Cirkvi.
     III. Kresťanské meno:
     Pri krste meno Pána posväcuje človeka a kresťan dostáva v Cirkvi vlastné meno. Môže to byť meno nejakého svätca, t.j. nejakého učeníka, ktorý žil s príkladnou vernosťou k svojmu Pánovi. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zaisťuje jeho príhovor. Krstné meno môže taktiež vyjadrovať nejaké kresťanské tajomstvo alebo kresťanskú čnosť. Rodičia, krstní rodičia a kňaz majú dbať o to, aby sa nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu.
     Kresťan začína svoj deň modlitbou a svoje práce so znamením kríža, teda v znamení tých slov, v znamení ktorých bol prijatý do Cirkvi pri krste, t.j. v mene Otca, Syna a Svätého Ducha.  Znamenie kríža nás posilňuje v pokušeniach a ťažkostiach.
     Boh každého volá po mene. Meno každého je posvätné. Meno je obraz osoby. Vyžaduje úctu ako znamenie dôstojnosti toho, kto ho nosí. Prijaté meno je meno pre večnosť. V nebeskom kráľovstve zažiari v plnom svetle tajomný a jedinečný charakter každej osoby poznačenej Božím menom. “Tomu, kto zvíťazí… dám biely kamienok, na ktorom bude vyryté nové meno, ktoré nikto nepozná, len ten, ktorý ho dostane“ (Zj 2,17). “Mal som videnie, a hľa, na hore Sion stál Baránok a s ním bolo stoštyridsaťštyritisíc tých, ktorí mali na čelách napísané jeho meno a meno jeho Otca“ (Zj 14,1).
Leave a comment

1. prikázanie

Prvé prikázanie

     Boh, aby ochránil svoj ľud od zlých ciest pohanských národov, ktoré ho obklopovali, povolal Mojžiša na horu a tam mu povedal: „Toto rozpovieš domu Jakubovmu a zvestuješ Izraelitom: Vy sami ste videli, ako som zaobchádzal s Egypťanmi, ako som vás niesol na orlích krídlach a priviedol som k sebe. Ak teraz budete poslúchať na môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom – veď mne patrí celá zem – a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom! – Toto sú slová, ktoré máš predniesť Izraelitom“ (Ex 19,3-6).
     Keď sa Mojžiš vrátil k ľudu a rozpovedal im všetko, ako mu prikázal Pán, ľud jednomyseľne odpovedal: „Všetko, čo hovoril Pán, urobíme!“ (Ex 19,8). Po tomto sľube, ktorý ľud zložil, Pán si opäť zavolal Mojžiša a Árona a obidvom oznámil znenie svojej zmluvy, ktorá začína príkazom: Ja som Pán, tvoj Boh; ja som ťa vyviedol z egyptskej zemi, z domu otroctva. Nebudeš mať iného Boha okrem mňa. Nezobrazíš si Boha napodobením niečoho, čo je hore na nebi, dole na zemi alebo vo vodách pod zemou. Nebudeš sa ničomu takému klaňať, ani slúžiť (Ex 20,5).
     Tento príkaz zdôraznil aj Pán Ježiš, keď ho na púšti pokúšal diabol. Vtedy sa Pán Ježiš odvolal na zákon týmito slovami: „Je napísané: Pánovi svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu slúžiť“ (Mt 4,10).
     Budeš sa klaňať Pánovi svojmu Bohu a len jemu slúžiť!
     Boh sa dáva poznať tým, že pripomína svoju všemohúcnosť láskavou a oslobodzujúcou činnosťou v dejinách toho, ku ktorému sa obracia slovami: „Vyviedol som ťa z egyptskej zeme, z domu otroctva.“ Prvé slovo obsahuje prvé prikázanie Zákona, rozšírené o zákaz chodenia za inými bohmi: „Budeš sa klaňať Pánovi svojmu Bohu, jemu budeš slúžiť… Nesmiete chodiť za inými bohmi“ (Dt 6,13-14). Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal a klaňal sa mu.
     I. Tri božské čnosti
     Jediný a pravý Boh zjavuje najprv svoju slávu Izraelovi. Zjavenie poslania a pravdy o človekovi je viazané na zjavenie sa Boha. Poslaním človeka je ukazovať Boha tak, že jedná v súlade s tým, že je stvorený na obraz a podobu Boha.
Prvé prikázanie zahrňuje vieru, nádej a lásku. Lebo ak vyslovíme slovo Boh, uznávame tým bytosť stálu a nemennú, ktorá zostáva stále tá istá, verná a dokonale spravodlivá. Z toho vyplýva povinnosť prijímať jeho slovo, veriť mu a mať v toto slovo úplnú dôveru. On je všemohúci, milostivý, ochotný a naklonený robiť dobre. Kto by do neho nevkladal svoju nádej? Kto by ho mohol nemilovať, keď pozerá na poklady jeho dobroty a nehy, ktorými nás zahrňuje? Preto Boh v Písme začína a nezmenene končí svoje prikázanie formulou „Ja som Pán“.
     VIERA
     Teraz si postupne rozoberme tri zložky prvého prikázania. Prvou zložkou je viera – základ, z ktorého vyrastá celý náš mravný život: Náš mravný život nachádza svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o poslušnosti vo viere (Rim 1,5) ako o prvej povinnosti. Dáva nahliadnuť, že počiatkom a výkladom všetkého mravného zlyhania „je neznalosť Boha“. Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať mu svedectvo.
     Prvé prikázanie vyžaduje, aby sme svoju vieru rozvážne a bdelo živili a chránili a aby sme odmietali všetko, čo je proti nej. Proti viere je možné hrešiť rôznymi spôsobmi:
1. Dobrovoľné pochybovanie o viere, t.j. opomenúť alebo odmietnuť – považovanie za pravdivé, čo Boh zjavil a čo Cirkev predkladá k vereniu.
2. Nedobrovoľne pochybovať, váhať vo viere, ďalej sú to ťažkosti pri prekonávaní námietok spojených s vierou, alebo taktiež úzkosť spôsobenú jej nejasnosťou. Ak je to vedome pestované, môže viesť k zaslepeniu ducha.
     Výsledkom týchto hriechov sú:
1. Nevera, t.j. nedbalosť o zjavenú pravdu alebo vedomé odmietanie dať k nej svoj súhlas.
2. Blud, čo je tvrdošijné popieranie niektorej pravdy, ktorú je nevyhnutné veriť vierou božskou a katolíckou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej po prijatí krstu.
3. Odpad od viery, t.j. odmietnutie kresťanskej viery ako celku.
4. Rozkol (schizma), čiže odmietnutie podriadenosti sa pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi podriadenými pápežovi.
     NÁDEJ
     Druhou zložkou prvého prikázania je nádej. Človek nemôže plne odpovedať na Božiu lásku svojimi vlastnými silami, keď sa mu Boh zjavuje a volá ho. Musí dúfať, že mu Boh dá schopnosť odplácať jeho lásku a jednať podľa prikázania lásky. Nádej je dôverné očakávanie Božieho požehnania a blaženého pozerania na Boha; taktiež je bázňou uraziť Božiu lásku a privolať trest.
     Prvé prikázanie sa týka aj hriechov proti nádeji, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť. Zo zúfalstva človek prestáva dúfať, že ho Boh spasí, že mu pomôže aby dosiahol spásy alebo odpustenie hriechov. Protiví sa Božej dobrote, jeho spravodlivosti – Pán je totiž verný tomu, čo sľúbil – a jeho milosrdenstvu. Sú dva druhy opovážlivosti: Buď sa človek spolieha na svoje schopnosti (v nádeji, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), alebo sa príliš spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (v očakávaní, že dosiahne Božieho odpustenia bez obrátenia a slávu bez zásluh).
     LÁSKA
     Treťou zložkou prvého prikázania je láska. Viera v Božiu lásku zahrňuje výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou. Prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky tvory pre neho a kvôli nemu.
Proti láske k Bohu je možné hrešiť
rôznymi spôsobmi:
1. Ľahostajnosť, t.j. nedbá o Božiu lásku alebo ju odmieta vziať ju do úvahy; neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu.
2. Nevďačnosť zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať lásku láskou.
3. Vlažnosť je váhanie alebo nedbalosť pri odpovedi na Božiu lásku; môže zahŕňať odmietanie odovzdať sa dynamike lásky.
4. Omrzlosť alebo duchovná lenivosť ide až k odmietaniu radosti, ktorá pochádza od Boha a k pocitom odporu voči Božiemu dobru.
5. Nenávisť voči Bohu sa rodí z pýchy. Protiví sa láske k Bohu, ktorého dobrotu popiera a odvažuje sa ho preklínať za to, že zakazuje hriechy a ukladá tresty.
      II. Pánovi Bohu svojmu sa budeš klaňať!
      Božské čnosti viery, nádeje a lásky vytvárajú a oživujú mravné čnosti. Láska nás tak vedie k tomu, aby sme dávali Bohu, čo sme mu vo všetkej spravodlivosti dlžní ako jeho tvory. Čnosť zbožnosti nás k takémuto postoju disponuje:
      KLAŇANIE
Klaňanie je hlavná úloha čnosti zbožnosti. Klaňať sa Bohu znamená uznať ho ako Boha, ako Stvoriteľa a Spasiteľa, Pána všetkého, čo existuje, ako nekonečnú a milosrdnú Lásku. „Pánovi Bohu svojmu sa budeš klaňať a len jemu slúžiť“ (Lk 4,8), hovorí Ježiš s poukázaním na Deuteronomium.
     Klaňať sa Bohu znamená v úcte a jednoduchosti úplne sa podriadiť a uznať „ničotnosť tvora“, ktorý existuje len vďaka Bohu. Klaňať sa Bohu znamená chváliť ho a velebiť tak, ako Mária vo svojom chválospeve Magnificat a pokoriť sa tým, že s vďačnosťou vyznávame, aké veľké veci urobil a že jeho meno je sväté. Klaňať sa jedinému Bohu oslobodzuje človeka od sebalásky, od otroctva hriechu a modloslužby sveta.
      MODLITBA
Úkony viery, nádeje a lásky, ktoré prikazuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe.
     OBEŤ
Každý čin vykonaný kvôli tomu, aby sme priľnuli k Bohu vo svätom spoločenstve a mohli sme tak byť v radosti, je pravá obeť – sv. liturgia.
      PRISĽÚBENIA A SĽUBY
Sľub je uvážené a slobodné rozhodnutie, urobené Bohu, o lepšom a možnom dobre, ktorý sa musí plniť ako čnosť nábožnosti. Sľub je úkon zbožnosti, ktorým kresťan ponúka Bohu sám seba alebo mu sľubuje nejaký dobrý skutok. Sľubom žiť podľa evanjeliových rád Cirkev priznáva hodnotu príkladu.
      III. Nebudeš mať iného boha okrem mňa!
      Zakazuje poveru a neznabožstvo.
1. Povera je úchylka náboženského cítenia a úkonov, ktoré človekovi ukladá modloslužba.
2. Modloslužba spočíva v zbožštení toho, čo nie je z Boha. Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo. Vyžaduje od človeka, aby neveril iným bohom okrem Boha, aby neuctieval iné božstvá, okrem jediného Boha.
3. Veštenie a mágia – tu je potrebné odmietnuť všetky formy veštenia a mágie, vzývanie satana a rôznych zlých duchov.
      IV. Hriechy proti úcte Boha:
1. Pokúšanie Boha svojím jednaním spočíva v tom, že sa slovami alebo skutkami skúša Božia dobrota a jeho všemohúcnosť.
2. Svätokrádež – znesvätenie alebo nedôstojné zachádzanie so sviatosťami a inými liturgickými úkonmi.
3. Svätokupectvo (simonia) – kupovanie alebo predávanie duchovných prostriedkov. (Kúzelník Šimon si chcel kúpiť duchovnú moc, keď videl pôsobenie apoštolov.)
4. Ateizmus je hriech proti čnosti zbožnosti – odmieta a popiera existenciu Boha.
     V. Nezobrazíš si Boha.
      Je to výslovne Božie nariadenie vzhľadom na situáciu, v ktorej Izrael žil obklopený pohanskými národmi. Napriek tomu už v Starom zákone dovolil urobiť obrazy, ktoré symbolicky viedli ku spáse skrze vtelené slovo: medený had, archa Zmluvy a cherubovia.(Nm 21,6-9),(Ex 25,10-22), (Ex 37,1-9),(Pt 10-11).
      Siedmy ekumenický koncil v Niceji (787) na základe tajomstva vteleného Slova prehlásil za oprávnené v spore proti obrazoborcom uctievanie obrazov Krista, Matky Božej, anjelov a všetkých svätých. Kresťania uctievaním obrazov neodporujú prvému prikázaniu, ktoré zakazuje modly. Veď úcta preukazovaná obrazu patrí tomu, koho obraz predstavuje. Kto uctieva obraz, uctieva v ňom osobu, ktorá je na ňom namaľovaná. Úcta nie je klaňanie!

Leave a comment

Ples farnosti Kuzmice

 

 Prezrite si fotky a videá z nášho spoločne prežitého večera

 

 

 

 

 

 

 

 

Leave a comment